Medzi popredné hokejbalové mládežnícke tímy patrí aj Double team Považská Bystrica. Partnerom pre rozhovor bol tréner Martin Melicherčík.
Do sezóny ste vstupovali ako obhajca titulu, ktorý bol historicky prvý. Čo ste očakávali od súťaže?
– Tímy v mládežníckych kategóriách sa výrazne menia každú sezónu, hráči odchádzajú väčšinou kvôli prechodu medzi mužov a prichádzajú noví. V porovnaní s vlaňajškom sme začínali odznova, základ okolo brankára Paťa Martiška ostáva niekoľko rokov ešte od kategórie U 14. Odišli Samuel Gabčo a Roman Kalaš, káder sme doplnili niekoľkými hokejistami. Nielen u nás, ale aj vo väčšine klubov je problém s nedostatkom mladých kvalitných hráčov. Ciele boli najvyššie, ako vždy v poslednom období. Niekedy to vyšlo, inokedy nie, taký je šport. Na Košice sme si verili, no boli lepší.
Považskobystrickí hokejbalisti na titul nedosiahli Čítajte Ako sa s odstupom času pozeráte na zmenu súťažného modelu?
– Uplynulý ročník bol veľmi zvláštny, odhlásil sa Kežmarok, preto sa narušil systém zápasových dvojičiek mužov a juniorov. Už z pôvodne chudobného počtu deviatich tímov zostalo osem, rozkúskovaná a neprehľadná základná časť priniesla pre každý tím „iba“ štrnásť zápasov. Bolo to na hrane, ale do budúcnosti to lepšie nevyzerá.
Suverénom súťaže boli Košice, ktorým ste zdatne konkurovali. Aká bola úroveň ligy?
– Košičania vyhrali všetky zápasy, vrátane 1:0 u nás, ale naopak, na východe sme ich obrali o bod po remíze 1:1, no nájazdy vyhral súper, ktorý tak stratil v základnej časti len jeden bod. Výkonnostne sme patrili k najlepším, dovolím si povedať, že boli iba dve družstvá, ktoré herne stáli zato. Úroveň ostatných išla rapídne dole, čo nie je dobré. Pred niekoľkými rokmi bolo viacero výkonnostne silných tímov, ktoré mohli súťaž vyhrať. V závere sezóny chýbali kvalitné zápasy, občas vyskočil Zvolen, ktorému pomohlo doplnenie kádra. Ostatní slabo sekundovali a preto súťaž mala úroveň možno až od semifinále. Košice majú veľmi dobrú mládežnícku základňu, napriek tomu druhé miesto nie je pre nás úspechom, ale musíme uznať kvality súpera.
V semifinále nechýbali zápletky, mohlo dôjsť k prekvapeniu?
– Spišskú Belú sme najprv zdolali doma 4:0, u súpera sme viedli 2:0. Domáci zápas zdramatizovali, ale po výhre 3:2 sme boli vo finále. Košice sa doma nečakane potrápili so Zvolenom, keď vyhrali až po nájazdoch, no vo Zvolene s prehľadom potvrdili postup.
Vo finálových dueloch vám nevyšli vstupy do zápasov. Kde vidíte príčinu?
– Už počas základnej časti nám nevychádzali začiatky zápasov, ale vždy sme dokázali nepriaznivý priebeh otočiť. Pred finálovou sériou sme prišli vinou zranení o kľúčovú obrannú dvojicu Bajánek a Križan, čo sa prejavilo na pevnosti defenzívy. V Prešove, kde sa hral prvý zápas, súper využil naše chyby, ktoré by sa nemali stávať a takmer zadarmo vyhrával 3:0. Chlapci zabojovali, nevzdávali sa a znížili na 3:2. Škoda, že nám neprialo ani počasie, pretože na ihrisku boli pri mantineloch kaluže vody, čo ovplyvnilo našu kombinačnú hru. O deň neskôr sme doma chceli sériu vyrovnať, lenže, zápas začal ako cez kopirák. Po prvej tretine svietil na ukazovateli stav 0:3 a Košice smerovali k titulu. V kabíne som hráčom povedal, že už len kvôli skvelým divákom nemôžu zápas súperovi pustiť zadarmo. Potvrdila sa naša väčšia skúsenosť so zápasmi play off. Súper odohral podobných duelov menej, čo sa prejavilo. Dostali sme ich pod tlak a za stavu 3:3 sa začínalo odznova. Našťastie sme dali aj štvrtý gól. Aj keď nás diváci stále hnali dopredu, nepodľahli sme eufórii a asi v najlepšom zápase sezóny sme taktickou hrou výhru 4:3 udržali, keď nás výrazne podržal brankár.
Rozhodujúci zápas sa pre úmrtie reprezentačného trénera Danka presunul. Ovplyvnilo to váš výkon?
– Prestávku sme rešpektovali, lebo odišiel človek, ktorý sa veľmi zaslúžil o rozvoj hokejbalu na Slovensku. Spočiatku som myslel, že to hráčov neovplyvní, no problémom bol nový termín. Prišli maturity, chlapcom to nabúralo program, pretože v sobotu bol zápas a v pondelok maturovali. Kvôli maturitám, zraneniam a osobným dôvodom necestovali štyria hráči. Oveľa väčšia záťaž bola na mladých, menej skúsených hráčov – Hudík, Zlocha, Smolka, Omelka, Urbánek. Obstáli dobre, aj keď by potrebovali viac času, no rozhodujúci zápas bol ešte nad ich možnosti. Ani do tretice nám nevyšiel úvod a Košice viedli 2:0. Povedali sme si, že sme nešli iba na výlet a pobijeme sa o výsledok. Po góle na 1:2 sme ešte zvýšili tlak, loptička lietala v nebezpečných priestoroch pred bránou, dva- či trikrát skončila na žrdi. Vyrovnanie bolo blízko, no potom necitlivo zasiahli do hry rozhodcovia prísnym vylúčením nášho hráča. Košice sa dostali spod tlaku a v presilovke tretím gólom poistili titul. Aj keď do konca ostávali ešte asi štyri minúty, tím už nemal energiu na obrat.
Vlaňajší vzájomný duel poznačil úraz košického hráča po neúmyselnom faule Nahálku, ktorý dostal ročný dištanc. Bolo to už zabudnuté, alebo sa súper k tomuto momentu vracal?
– Zabudnuté zo strán hráčov aj vedenia to bolo, nenarušilo to naše vzťahy. Spolu s trénerom súpera Longauerom sme sa zhodli, že to bola nešťastná náhoda. Rozhodca to posúdil, ako posúdil, podobne aj disciplinárka, nádejný hráč musel byť rok bez hokejbalu. Vo finále sme nevideli ani jeden unfair zákrok, hralo sa fair play, súboje sa nedohrávali a hráči sa venovali hre.
Po extralige vás čakali dvojdňové majstrovstvá Slovenska – Mamut cup. Ako sa vám darilo?
– Je to iná súťaž ako extraliga, kde je povolený štart iba šesť starších hráčov ako devätnásť rokov.
