Článok pokračuje pod video reklamou
HORNÁ MARIKOVÁ. Marikovské folklórne slávnosti uchovávajú a zviditeľňujú tradície regiónu už tretie desaťročie. Dvadsiaty siedmy ročník začínal, ako inak, privítankou Marikovská brána sa sama otvára, v podaní domáceho folklórneho súboru. Po slávnostných príhovoroch začínali viac ako trojhodinový program deti.
Držitelia rána
Kým na javisku znejú úvodné prejavy, v zákulisí už na boso na pripravenom koberčeku prešľapuje kŕdeľ detí z folklórneho súboru Podžiaranček z Papradna. Folklórny súbor sa pripravuje na vystúpenie. Je ich tu ako maku v makovníku, od najmenšieho drobizgu po tínedžerov. Práve tých sa pýtame, či by si trúfli behať bosí aj dnes po dedine. Chvíľu zvažujú, no nakoniec ostávame pri tom, že by sa na to zvykalo asi ťažko. Na javisku je to ale iné, bosé nohy patria predsa k tradícii.
„Bavia ma scénky o tom, ako sa hrali deti v minulosti, baví ma učenie sa nových vecí a pri tom zachovávanie starých zvykov,“ povedal štrnásťročný Šimon Levčík.
Valentínka Koreníková súhlasne prikyvuje, nemá ešte ani sedem rokov a do folklórneho súboru ju prihlásila mama. Netrpezlivo čaká, kedy bude môcť ukázať divákom Žmúcha. Dnes by sme túto hru nazvali schovávačkou. Moderátorka ohlási Podžiaranček a moji respondenti sa za potlesku vyrútia na javisko. Otvára sa brána do histórie detských hier. Dospelí v hľadisku majú úsmevy od ucha k uchu.
Prečítajte si tiež Móda skrátila sukne a vymenila party za svadobné vence Čítajte Korene
Na chvíľu pristavíme dve ženy z domáceho súboru. Otvorili festival a do ďalšieho vystúpenia majú ešte hodinu čas. „Zvykoslovia a piesne, ktoré spievame, nám zozbierali staršie ženy, ja sama sa venujem folklóru vyše štyridsať rokov,“ povedala Viera Braciníková z domácej Žrnovanky. So ženami spieva typické ťahavé trávnice o ťažkej robote. Rezkých piesní do tanca majú pomenej, no nie je núdza o šteklivé, podľa žien nepublikovateľné piesne. Ženy hovoria, že sú to pesničky s hviezdičkou, čo sa spievajú po desiatej.
„Začíname lyrickými a keď sa rozbehneme, a je dobrá nálada, idú aj tie nepublikovateľné,“ povedala speváčka. Nasleduje srdečný smiech oboch respondentiek. „Záleží na tom, čo dá príležitosť,“ doplní Ľubica Kiselová so šibalským úsmevom. Z marikovských piesní jednu najzamilovanejšiu vybrať nevedia, všetky sú obľúbené.
Miroslav Žiačik z domáceho súboru sa folklóru venuje dvadsaťdva rokov. V súbore ich je do tridsať. Stretávajú sa zriedka, ani nie dva-tri razy do mesiaca, lebo je ťažké skĺbiť prácu v dvojzmenných a trojzmenných prevádzkach. Hovorí, že aj samo vystúpenie je pre nich tréningom. Minulý týždeň boli takto „trénovať“ vo Východnej.
Od mala
„Folklór mi dáva do života povzbudenie. Viem,ako žili moji rodičia, viem,odkiaľ som a kto som. Nehanbím sa, nemám problém dzekať po marikovsky dzekoľvek,“ dodáva.
O pokračovateľov sa nebojí. V posledných rokoch vraj súbor výrazne omladili a nemuseli ľudí ani veľmi presviedčať. Stačilo len navrhnúť: Prii, pozreš sa, vyskúšáš. Kej sa ci budze ľúbic, budzeš chojic, kej nije, nije. “ A mladým sa zapáčilo. „Mne folklór pozdvihol sebavedomie. To je láska na celý život,“ povedala rodáčka z Papradna Jarmila Knapová – Samajová. Pamätá si, keď sa redikalo do hôr s kravami. Ľudia na jar, keď nebolo doma statku čo dať, vyháňali kravy do hôr a tam sa zbieral bukový list, s ktorým sa kŕmilo.
Chodili veľké skupiny, a to a bez spevu nezaobišlo. „Keď sa zháňal statok dohromady, tak sa spievalo,“ povedala.
Na javisku znejú ťahavé trávnice. Mužská časť folklórneho súboru Manínec funguje už okolo pätnásť rokov. Anton Adamčík z Podmanína má pred sedemdesiatkou a láska k folklóru ho drží od detstva.
„Spievať som začal hádam v šiestich rokoch, keď sme chodili pásať kozy, kravy,“ povedal. Dodal, že kedysi bývalo na dedinách veselšie. „Po práci sa išlo na lavičku a tam sa spievalo,“ spomenie si a v očiach sa mu na chvíľu zaleskne. Mladí sa vraj už teraz tak nedružia ako jeho generácia. Medzi spevákmi má výborných kamarátov, pochodili celý svet. „Mám obrovský zážitok z Chorvátska, kde na festivale bolo dvadsaťtisíc divákov. Hlas sa mi triasol od dojatia aj hrdosti. Neopísateľný pocit,“ spomína si spevák.
Súvisiaci článok Móda skrátila sukne a vymenila party za svadobné vence Čítajte Slováci z diaľky
Na festivale medzi stánkami svieti chorvátska zástava. Hostia z Rijeky priviezli domáce pochúťky, ktoré ponúkajú okoloidúcim. Zvlášť klobáska a domáca šunka sú nezameniteľné. Bledomodré tričká s chorvátskym znakom skrývajú slovenské srdcia. Naši dolnozemskí krajania si atmosféru pochvaľujú. „Boli sme tu pred pätnástimi rokmi, dnes je tu veselšie. Diváci boli s naším programom spokojní,“ povedala Miroslava Gržiničová, predsedníčka jednej z pätnástich organizácií Matice slovenskej v Chorvátsku. S folklórnou skupinou Slovenka predvádzali tzv. mestský folklór, aký pestovali remeselníci na svojich báloch koncom devätnásteho storočia na Liptove. V Rijeke si vyberajú tradície z rôznych regiónov svojej prastarej vlasti podľa náročnosti, keďže väčšinu súboru tvoria seniori. Najnovšie majú choreografiu z východného Slovenska.
„Máme radšej tie veselšie piesne. Čardáš je už prirýchly, ale dobrá polka sa hodí,“ povedala. „Až vás pri srdci zahreje, keď vás pochvália, že si to ešte tak držíme. Dokonca sa mi vtedy pred pätnástimi rokmi zazdalo, že my v zahraničí viac dbáme na tradície ako vy tu. Dnes je to už inak,“ dodala.
Súvisiaci článok Horami strážené piesne spievajú ri všetkých príležitostiach Čítajte Z javiska doznieval potlesk po vystúpení hlavnej hviezdy programu, súboru Železiar z Košíc. Folklór ale patril všetkým obetavým zachovávateľom tradícií. Žrnovan, Podžiaranček, Dúbravček, Slovenka, Veselie, Nimničanka, Manínec, Bosoráci, Studnička, Rozmarínek, Bukoviny, Požiaran i Javorníček, to sú súbory a skupiny, ktoré do Hornej Marikovej prilákali tisícky návštevníkov zo širokého okolia.
