Dvadsaťtriročný kulturista z Dubnice nedávno štartoval aj na svetovom šampionáte.
Odkedy sa venujete kulturistike?
- Cvičil som už na strednej škole, ale bez trénerskeho dohľadu v mestskej posilňovni alebo doma. Dostal som sa na majstrovstvá Slovenska dorastu, kde mi patrilo štvrté miesto. Po prázdninách som chcel v jeseni začať s prípravou na súťaže, no osud to zariadil inak.
Michal Lukáč. (zdroj: ARCHÍV MICHALA LUKÁČA)Ďalšiu Vašu kariéru pribrzdilo ťažké zranenie. Bolo ťažké vyrovnať sa s následkami?
- Pred piatimi rokmi dva dni po mojich osemnástich narodeninách som havaroval na motorke. Cievy boli roztrhané, masívne krvácanie nešlo zastaviť a nepodarilo sa obnoviť krvný obeh. Lekári mi preto museli amputovať nohu nad kolenom. Nebola to jednoduchá situácia, ale musel som sa s tým vyrovnať. Postavil som sa k tomu čelom, zistil som, že sa s tým dá fungovať. Veľmi mi pomohla rodina aj kamaráti, ktoré ma podržali a povzbudzovali. Čierne myšlienky som odohnal veľmi rýchlo.
Koľko Vám trvalo, kým ste sa opäť postavili na nohy?
- Mal som aj šťastie na ľudí okolo seba. Čakanie na vybavovanie protézy býva často dlhé, pokiaľ príde súhlas od poisťovne. Výrobca mi požičal servisnú protézu , s ktorou som už po troch mesiacoch od úrazu mohol ísť do Prahy, kde ľudí s podobným problémom učia chodiť s protézou, starať sa o ňu a správne držať telo. Keď mi poisťovňa schválila protézu, mal som za sebou poriadnu drinu, vďaka ktorej som ľahšie odstránil zlozvyky pri pohybe.
Nebáli ste sa reakcií okolia?
- Protéza sa pomaly stávala súčasťou môjho tela, nesedel som doma, ale chodil som s kamarátmi von medzi ľudí . Znova som začal doma cvičiť štyrikrát týždenne na expandéri alebo využíval hrazdu. Vôbec som nevyzeral ako kulturista, bol som vychudnutý, ale chuť vrátiť sa medzi športovcov bola obrovská. Nehanbil som sa pohybovať sa medzi ľuďmi, bral som to pozitívne.
Vaším trénerom je známy bývalý reprezentant Miloš Šnajdr. Ako sa stretli Vaše cesty?
- Videl som niekoľko motivačných videí zdravotne postihnutých športovcov, a tak ma napadla myšlienka pokúsiť sa o návrat k športu aj medzi zdravými športovcami. Na vysokej škole v Dubnici som mal kamarátku, ktorá sa venovala bikini fitnessu a bola členkou Beast training group Miloša Šnajdra v Nitre. Povedala mu o mne, prišiel som sa ukázať a tak začala naša spolupráca. Dohodli sme sa na konzultáciách, zatrénoval som si. Po debate o tom, čo chcem dokázať, mi zostavil tréningový plán, jedálníček. Bola to výzva aj pre neho a už štyri roky pracujeme spolu. Stretávame sa podľa možností, čím bližšie je k súťaži, tým je to častejšie.
Život bez športu si neviem predstaviť Čítajte Kedy a kde ste sa vrátili do súťažného kolotoča?
- Po polroku spoločnej práce ma čakalo vystúpenie na Grand prix Nitra 2017. Pretekárov s podobným postihnutím u nás nie je veľa, lepšie to nie je ani v Európe. V Nitre sme súťažili traja. Svoju kategóriu som vyhral a v kategórii so zdravým som skončil piaty. V roku 2018 na majstrovstvách Slovenska v Michalovciach nebola vyhlásená moja kategória pre nedostatok súťažiacich. Súťažil som medzi „fyzikmi“ čo je kategória, kde kulturisti majú trištvrťové nohavice a ukazujú rozhodcom aj publiku iba horné telesné partie. Skončil som piaty.
Onedlho ste sa vydali aj za hranice. Ako sa Vám darilo?
- Ak som chcel ísť na majstrovstvá sveta do Brna, musel som absolvovať súťaž v Michalovciach. V Brne som mal iba jediného súpera z Maďarska a stal som sa víťazom. Povzbudilo ma to, lebo dva roky práce priniesli svoje ovocie.
Spomínali ste problémy s nedostatkom súperov. Boli aj v tejto sezóne?
- Na slovenský šampionát v Ružomberku som sa veľmi tešil. Tri dni pred súťažou mi promotér povedal, že sme traja v kategórii, no v deň registrácie som ostal sám.
