DOLNÁ MARIKOVÁ. Už po šiestykrát privítali v Dolnej Marikovej na tradičnom podujatí svojich rodákov žijúcich v obci, ale aj v rôznych kútoch republiky či v zahraničí, na Stretnutí marikovských rodákov.
Podujatie bolo o oceneniach, dojatí, spomínaní, dobrej zábave, priateľských rozhovoroch, ale aj tradičnom jedle a výbornej zábave.
Z rúk starostu obce Petra Šujaka prevzalo niekoľko ľudí, ktorí sa hrdo hlásia ku svojim koreňom a rodnú Marikovú nosia vo svojom srdci, verejné ocenenie.
Pamätnú plaketu prevzali Štefánia Stančíková, rodená Barančíková, Matilda Danižová, rodená Dráčková, Emília Kršíková, František Lamoš, Štefan Kapusník a Anton Galús.
Prvýkrát udelili aj čestné občianstvo Emílii Kršíkovej.
S niektorými ocenenými sa nám podarilo zastaviť aj na kus reči.
Keď jej bolo ťažko, často utekala domov
Emíliu Kršíkovú udelenie ocenenia veľmi dojalo, nedokázala potlačiť slzy. „Veľmi si to vážim,“ povedala s trasúcim hlasom ešte aj po odovzdaní. V Dolnej Marikovej žila do osemnástich rokov. Potom odišla študovať do Bratislavy, kde zostala aj pracovať. Veľmi rada sa však do rodnej obce vracia.
„Ľudí odtiaľto mám veľmi rada. Vždy si poctivo a neľahko zarábali na chlieb. Je tu krásny kraj. Mám tu veľa priateľov. Že práve mne udelili čestné občianstvo, je pre mňa výnimočná vec,“ dodala. Emília Kršíková hovorí, že Marikovčania majú jedinečné nárečie, piesne, divoký, ale krásny kraj, sú to svojskí, tvrdí, aj priami a možno až veľmi otvorení ľudia, ktorí sa však vedia rozdať pre druhých.
„Toto všetko, dokonca aj s vtipmi, ktoré sa o nás zvyknú hovoriť, to je kolorit a bohatstvo, ktoré nemá každý,“ dodala. Hovorí tiež, že miestni majú veľké srdce, vedia byť súdržní, pomôcť si v zlých časoch.
„Keď mi bolo ťažko, a boli veru aj také chvíle, vždy som utekala domov,“ vyznala sa Emília Kršíková. Aj v Bratislave má silné zázemie, veľa priateľov, niekedy jej však chýba marikovská nátura.
Život u Lamošov bol ťažký, chcel odísť
František Lamoš je vysoko-školský profesor matematiky. Priznal, že keď sa stretol v Bratislave so študentom, ktorý pochádzal z Marikovskej doliny, srdce mu vždy podskočilo.
„Bol som úprimne rád, keď sa nejaké dieťa, chlapec alebo dievča z doliny, dostalo na našu školu,“ priznáva s tým, že sa snažil pomôcť. Tešilo ho, že prišli ľudia z rodného kraja, ktorí túžia po vedomostiach a poznaní, rovnako ako on.
Pán profesor si zaspomínal, že do základnej školy chodil v čase vojny. V budove na Kalužove, kde bola, sa však usídlili Nemci, takže sa neučilo. Na vysvedčení má za dva roky napísané – neklasifikovaný.
„Naučil som sa len čítať a písať. Nechcel som však zostať u Lamošov, lebo tu bol život strašne ťažký. Na lazy sa nedalo s vozom, ani so saňami. Na role, na Rovienky nad Lamošovcami, sme veľakrát vynášali hnoj v plachtách na chrbtoch,“ zaspomínal si s tým, že ľudia dreli ako otroci. Boli však podľa neho milí a šťastní vo svojom ťažkom živote.
On však túžil po niečom inom, chcel preč. Písal všelikde po Slovensku, aby mu dali možnosť sa vyučiť. Nepochodil.
Tak sa vydal do Čiech, kde sa to podarilo. Stal sa tovarišom, neskôr sa prihlásil na mlynársku priemyslovku do Pardubíc.
Skončil ju výborne, našiel si dobrú prácu v Prahe. Ani to mu však nestačilo, mal hlad po vzdelaní a študovať chcel ďalej. Pokračoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne. Zase úspešne. Nakoniec skončil na štúdiách matematiky na vysokej škole v Bratislave. Tam aj zostal, aby učil iných. „Odišiel som, ale strašne rád sa sem vraciam. Tu sú moje korene,“ hovorí hrdo s tým, že práve od Lamošov tu z Dolnej Matrikovej má svoju húževnatosť.
Stále intenzívne pociťuje, kde sú jej korene
Matilda Danižová prezradila, že ocenenie pred nimi do poslednej chvíle tajili, nikto nič netušil, tak išlo o veľké prekvapenie. „Vážim si to,“ prezradila. Ona žije v Považskej Bystrici a keď sa len trochu dá, rada si do rodnej obce odskočí. Snaží sa pre ňu tiež robiť, čo sa dá. Ak sa niečo organizuje a poprosia ju o pomoc, vždy ochotne súhlasí.
