DOHŇANY. Tentokrát sme sa s výhernou dvadsaťeurovkou vybrali do Púchovskej doliny. Okolo pol ôsmej ráno prechádzame dohňanskými lazmi. Ulica je tichá, kde tu počuť kohúta a zagagotať husi.
Zastavíme pri jednom z domov vedľa točne autobusu. Žena v strednom veku polieva kvety, vo dvore sa ozývajú husi a kačice. Naše noviny však nemá.
„Keby som vedela, tak si kúpim,“ hovorí. To ale nie je odpoveď, ktorú hľadáme, a tak sa o pár desiatok metrov nižšie zastavujeme pri dôchodkyni s barlou. MY Považský Obzor nekupuje. Na pozdrav nám zašteká veľký hnedo-ryšavý pes z dvora a my pokračujeme dole ulicou.
Tesne za mostom pred hlavnou cestou zastavíme ženu v strednom veku. Ide si nakúpiť. Na našu otázku odpovedá kladne. Že vyhrala, neverí. Býva len kúsok za mostom pri penzióne. Váhavo nastúpi do redakčného auta a vraciame sa k nej domov.
