Plevník-Drienové – Bývali sme v malom domčeku v strede obce pri potoku. Blízko autobusovej zastávky, parku, predajni potravín. Do domčeka, vtedy ešte drevenice, sa moji rodičia nasťahovali pred 24 rokmi. Prišla na svet prvá sestra a na domčeku začali malé úpravy vchodu, oblokov, chodby a bolo treba pristaviť aj malú kúpeľňu. Drevenica sa rukami môjho otca začala podobať útulnému rodinného domčeku. Po dvoch rokoch sa narodila druhá sestra. Zišla by sa už aj detská izba, no nebolo dosť peňazí. Otec železničiar, mama na materskej dovolenke. O necelé tri roky som prišla na svet ja. Do mojich ôsmich rokov sme všetci piati spávali v jednej izbe. Veľmi som si ju zamilovala, lebo okrem spálne bola aj našou detskú izbou. Otec zo svojho platu nestačil uživiť celú rodinu, a tak sa vybral zarábať peniaze do sveta. Mesiac bol preč a mesiac doma. Medzitým sa narodila moja mladšia sestra a šesť ľudí v jednej izbe, to je veľa. S prístavbou boli ďalšie problémy, lebo domček ešte nebol náš, patril babke. V tom čase môj dedko tragicky zahynul a situácia nabrala rýchly spád. Babka nám chalúpku darovala a novopristavená detská izba čoskoro rozžiarila očká štyrom dievčatám. Bola som šťastná, že konečne mám aspoň kúsok svojho „územia“, svoju posteľ a hneď celú pre seba. Bolo to úžasné. Pocit sesterského súkromia sme si vychutnávali plnými dúškami.
Najstaršia sestra Martina začala študovať na Trnavskej univerzite, ďalšia sestra Simona na gymnáziu, a tak nám tatino pristavil i druhú detskú izbu. V jednej sme spávali a v druhej sa učili. Dodnes sa čudujem, ako sme dokázali všetko tak ľahko zvládnuť a ešte sa aj dobre učiť. V detskej izbe začala s nami spávať aj najmladšia sestra Klaudia, rodičia sa teda konečne dočkali svojho súkromia. Mamina sa mohla začať venovať svojim záľubám, upravili sme dvor, vysadili skalku krásnymi kvietkami, o ktoré sme sa svorne a s láskou starali. Náš dvor žiaril pestrými farbami.
V jednu februárovú sobotu predvečerom sa stalo niečo nečakané. Tento deň vryl do našich sŕdc, bolesť a smútok zároveň. Otec bol vtedy v práci, mal sa vrátiť až o dva týždne. So sestrami sme sa učili v detskej izbe, mamina nám chystala večeru. Bola treskúca zima, ale dnu bolo teplúčko, lebo okrem plynového kúrenia nás zohrievali aj malé kachle na drevo. Otec ich zabudoval do izby s tým, že v tom roku postavíme krb a ušetríme nejaké korunky na kúrenie. Najmä rodičia túžili po krbe, lebo z neho cítiť vôňu dreva, spojenú s ozajstným teplom domova. V ten podvečer sme sa však už nestihli navečerať. V našom dome zostala náhle tma a ticho. Vybehli sme von zistiť, čo sa vlastne stalo, keď odrazu začalo niečo na streche silno búchať. Mamina o chvíľku s hrôzou v očiach skríkla: „Preboha, deti, horí nám chalupa!“ Zo strechy pri komíne vyletovali ohnivé iskričky, potom sa začal valiť čierny kúdol dymu a nakoniec vychrlil obrovský plameň. Začali sme všetky kričať a rozpŕchli sa ako sliepky po dvore. Mamina sa ešte pokúsila vytiahnuť záhradnú hadicu, tá však bola na kosť zmrznutá. My sme bežali čo najďalej od nebezpečenstva. Moje domáce papuče to však nevydržali, roztrhali sa, akoby boli z papiera. V parku som sa ocitla s bosými nohami. A vtedy bolo toľko snehu... Z vrecka teplákov som vytiahla mobilný telefón a vyťukala stopäťdesiatku. Oheň bol stále väčší a väčší, plamene roztopašne šľahali na všetky strany. Pamätám si, že som ešte dodala: „Príďte rýchlo, prosím, horí nám dom, prosím!“
Nevedela som, čo mám robiť. Bežať za sestrami, ktoré volali o pomoc, či za mamou, ktorá zachraňovala aspoň doklady a cenné veci. Začalo sa rýchlo stmievať a riadne primŕzať. Každá minúta sa zdala nekonečná a čakanie na hasičov neznesiteľne dlhé. Okolo domu sa zhromažďovali ľudia, a keď videli tú hrôzu, vynášali všetko, čo bolo možné: periny, postele, oblečenie... S obavami vchádzali do domu, lebo sa báli, aby nespadla povala a nezatarasila vchod. Celá strecha bola v hrozných plameňoch, žiara od ohňa sa šírila naďaleko a všade okolo vládla panika a zhon. Neuvedomujúc si ten chlad, držala som mladšiu sestru, ktorá kričala: „Mamička, moja, mamička, nechoď tam, lebo sa ti niečo stane!“ Zobrala som ju teda ku našej babke, susede a snažila som sa ju upokojiť. Cez okno babkinej kuchyne som bezmocne pozerala na niečo, čomu som nemohla zabrániť. Oheň ma aj cez sklo oblieval nepríjemným teplom. Pýtala som sa: „Prečo, bože, prečo sa práve nám stalo niečo takého!“ Rozmýšľala som, čo by bolo, keby... Keby som napríklad dokázala vrátiť čas! Keby som dokázala predvídať, keby, keby...
Ani nie po troch hodinách bol náš dom zdevastovaný, premočený s popolom a obhorenými vecami, celý spustošený. Vo všetkých miestnostiach bola voda, ktorá rýchlo mrzla a na obhorených stropoch viseli cencúle. V detskej izbe spadol prehorený a premočený strop, nebolo sa kam pohnúť. Všade bola tma a strašná zima. Ľudia sa rozpŕchli a náš domček zostal opustený, iba z povaly sa ešte dymilo. Bdeli sme do rána a polievali tlejúce prehorené drevo, ktoré mohlo znovu vzplanúť. Až na druhý deň sme si uvedomili, čo všetko stihol požiar za tie tri nekonečné hodiny zničiť. Oheň nešetril nič, uškvaril všetko na nepoznanie. Náš domček pre nás dovtedy ten najkrajší na svete vyzeral hrôzostrašne, kde sa naše oči pozreli – po dome, po dvore, nad všetkým len smutne zaplakali.
Dom našej babky bol zaprataný premočenými knihami, oblečením, topánkami, ...hrozné čo len pomyslieť. Nebyť rodiny, známych, susedov a otcových kamarátov, ktorí sa hneď chopili práce a pomáhali, ako sa dalo, tak situáciu vôbec nezvládneme.
Mamina sestra, teta Dana, nás v ten večer prichýlila ku nej domov, kde bývame doteraz. Trvalo nám mesiac, čo sme zachránené veci triedili, aspoň ako-tak oblečenie, čo komu patrí. Padali sme od únavy, beznádejnosť a vyčerpanosť nám nepridali na zdraví. Do školy sme chodili unavené, rodičia boli zúfalí. Bývali u babky a po najnutnejších úpravách sa po mesiaci nasťahovali do domčeka, kde v skromných podmienkach dávajú pomaly do poriadku to, čo oheň po sebe zanechal.
Od požiaru ubehli takmer tri mesiace. Spamätať sa z tej hrôzy ešte stále nemôžeme. Otec prerušil živnosť, mamina je nezamestnaná a naše ideálne predstavy o krásnom bývaní sa zrútili v priebehu pár hodín. Všetko to, načo sme sa tak tešili, čo sme plánovali, nám teraz zmizlo pred očami ako sen, ktorý sa nám v noci sníval a ráno, keď sa snažíme zapamätať si z neho aspoň to najkrajšie, sa stratí. Už ho niet.
S odstupom času už len rozmýšľame, čo všetko sa mohlo stať, keby sa od toho nešťastného komína chytil požiar v noci, keď sme spali, keby náš sused nezastavil okamžite prívod plynu do domu alebo nebodaj, keby záhradná hadica, ktorou sme chceli hasiť, nebola zamrznutá a dom by bol stále pod elektrickým prúdom, keby, keby...
Na ten zlý februárový deň nechceme nikdy myslieť. Neuveriteľne zmenil náš dovtedy celkom pokojný život. Deň po dni začíname opäť dúfať, že sa šťastie unaví a na chvíľu si odpočinie aj pri našom čísle domu a že sa od nás neodvráti úplne.
Autor: Jana Ciprichová