PÚCHOV. Kniha Okamihy vzdoru má umožniť čitateľovi aspoň čiastočne vniknúť do priestoru a času, keď demokraticky a pokrokovo zmýšľajúci občania z nášho regiónu podstupovali nesmierne riziká zapájaním sa do odbojovej činnosti proti útlaku a neslobode. „Mala by obohatiť poznanie i pohľad na minulosť, čo znamená zároveň nenechať sa prekvapiť budúcnosťou. Naivita generácií 20. storočia, ktorá sa v mnohom ukázala po 1. aj 2. svetovej vojne, spočívala okrem iného aj v podcenení nástupu totalitných režimov. Toto nebezpečenstvo pretrváva,“ vyznal sa Vladimír Fraňo, jeden z autorov.
Článok pokračuje pod video reklamou
Mohlo by vás ešte zaujímať Smrť našlo vo vojne aj veľa chlapov z Považia Čítajte V knihe predstavil občianske aj komunistické hnutie odporu v regióne, ktoré sa spojili po podpísaní známej Vianočnej dohody v decembri 1943. Otca Vladimíra Fraňa Pavla ako ilegálneho člena odporu už 25. júna 1941 odvliekli žandári a členovia Hlinkovej gardy z Lednických Rovní do vtedajšieho Zaisťovacieho tábora v Ilave, kde ho väznili až do 17. novembra 1941 ako politicky nespoľahlivého. Okrem iného aj pre rozširovanie ilegálnej tlače.
Od skorej jesene 1944 boli Fraňovci v spojení s partizánskym hnutím, ktoré pôsobilo v horách slovensko-moravského pomedzia, najmä s jednotkou Gleba Dimitrijeviča Klagina, rodáka z Kurska, ktorého oddiel bol súčasťou 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina.
Odchod do hôr
V knihe Vladimír Fraňo spomína aj na pôsobenie ich rodiny v horách. „Situácia sa zhoršovala a nebezpečenstvo zo strany Nemcov rástlo. Napokon vo februári 1945 kvôli bezprostrednému nebezpečenstvu odišla celá naša rodina do hôr,“ uvádza v spomienkach. Ešte predtým získali súhlas od veliteľa Gleba Dimitrijeviča Klagina a vedení otcom zorganizovali odchod do hôr asi troch desiatok chlapov, ktorí dovtedy museli pracovať v prospech Nemcov na opevňovacích prácach.
Fraňo si spomína, že vtedy ešte nikto nevedel, či fašisti nebudú mať dosť síl „vyčistiť“ tamojšie hory. Či sa členovia odboja ubránia a prežijú, alebo ich postrieľajú. „Veď napríklad protipartizánska jednotka SS Jozef, v ktorej boli aj Slováci, bola fanatická a mimoriadne nebezpečná až do konca vojny i v našom regióne. Krátko pred príchodom frontu popravili za pomoc nášmu oddielu Ľudovíta Holičku a Juraja Lacka, ako aj bratov Kvocerovcov z Dolných Kočkoviec pri Púchove.“ Jednému z bratov strela do tyla prešla prednou časťou tváre. Nepoškodila však mozog. Zo svojho hrobu, spod plytkej vrstvy zeme a lístia, sa vyhrabal. Fraňo uvádza, že za pomoci žandára Jurisu prežil a o krutom priebehu väznenia a vypočúvania rozprával až po vojne.
Ešte sme napísali Veľa nechýbalo a ľudia by zhoreli v humne Čítajte Zachytené aj inde
Až do príchodu frontu 2. mája 1945, keď Fraňovci s ostatnými partizánmi zostúpili do Lednických Rovní, chránili horské osady a napádali nemecké transporty. V tom čase už boli s nimi aj desiatky maďarských zbehov. Pôsobenie Fraňovcov je zachytené aj spomienkach partizánskeho veliteľa Gleba Klagina v kapitole Na brehoch Váhu z knihy Od Karpát do Normandie, ktorá vyšla v Charkove vo vydavateľstve Prapor v roku 1965. „Najbližšími ľuďmi nám boli slovenskí bojoví druhovia – veliteľ brigády Jozef Brunovský... a, samozrejme, znamenitá partizánska rodina Fraňovcov,“ píše sa v knihe.
Hrdinstvo z druhej časti
Vladimír Fraňo však nepíše v Okamihoch vzdoru len o ich rodine. Ťažiskom je predstavenie činnosti partizánskych skupín v regióne.
Publikáciu vydala Vojenský podporná nadácia aj s prispením Trenčianskeho samosprávneho kraja pri príležitosti 75. výročia Slovenského národného povstania. Túžbou Vladimíra Fraňa bolo predstaviť svojim rodákom aj boj ľudí z nášho regiónu na ďalších bojiskách druhej svetovej vojny. Zámer naplnil Pavol Vitko, druhý autor knihy, ktorý pochádza z Malých Ledníc. V časti Statočnosť na všetkých frontoch predstavuje na pozadí desiatky príbehov boj ľudí z Považia v rámci poľskej obrannej vojny v roku 1939, v obrannej vojne o Francúzsko v roku 1940, v bojoch o severoafrický Tobruk v roku 1943 či medzi partizánmi v severnom Taliansku v roku 1945. Tiež na hlavnom východnom fronte a na fronte západnom, pričom sa venuje tiež holokaustu či vojnovým zajatcom z regiónu v Nemecku.
Ďalší osud ľudí z vojny Žili v studenej jame. Dlho nedokázal nahlas hovoriť Čítajte Koncom vojny sa napríklad v severnom Taliansku počas partizánskych bojov vyznamenal desiatnik Vendelín Boško z Bodinej a medzi talianskymi partizánmi pôsobili aj čatári Vincent Kotras a Štefan Kovalčík z Kameničian, Martin Luhový z Púchova, Matúš Pizur a Florián Trník z Marikovej, desiatnici František Ištok z Klieštiny, Jozef Kubáň z Lysej pod Makytou, Pavel Panáček a Ján Lišaník z Lazov, slobodníci Anton Brnák z Hornej Breznice, Rudolf Majerský zo Sádočného, Štefan Haško a Rudof Štrbák z Lazov či vojaci František Benedik z Lysej pod Makytou a Martin Prostinák z Košeckého Podhradia.
Spomienky na Duklu
„Keby mi niekto povedal, že sa na Dukle alebo inde vo vojne nebál, napľujem mu do očí, pretože sme sa báli všetci,“ bez okolkov si na jar 2014 zaspomínal na vojnu vtedy 93-ročný Augustín Hasidlo, veterán z bojov 2. svetovej vojny.
Spomínal si tiež, že na Dukle sa to bilo jeden cez druhého. Dostal si úsek alebo úlohu a hoci aj umri, bojovať musíš. „Pri jednom z útokov sme s dobrým kamarátom dobyli bunker nemeckého ťažkého guľometu. Len chvíľu sme sa tešili. Potom chudákovi chlapcovi črepina skaličila nohu. Aj taká je vojna,“ zaspomínal si ešte pred niekoľkými rokmi Augustín Hasidlo.
Jeho prvý raz na Dukle zranilo ľahko. Iba ho tak škrablo cez brucho, hovorieval sám s nie veľkým dôrazom.
„Len ma čosi zaštípalo pod uniformou. Vopchal som tam ruku a mal som ju plnú krvi. Poondiata črepina...“
Vystrábil sa rýchlo a vzápätí bol opäť nasadený do boja. Dňa 4. novembra 1944, keď bol vyslaný na prieskum južne od priesmyku, sa to skončilo oveľa horšie. Črepina mu zasiahla a rozdrvila pravú ruku. Pri pokuse o ústup omdlel a spadol do potoka. Takmer sa utopil, potom skoro vykrvácal. Pomohli kamaráti.
„Vytiahli ma z vody, roztrhali košele, zastavovali krv a zachránili mi život. Lekári v poľnom lazarete mi už ale ruku od zápästia nezachránili. Bola v nej otrava. Odvtedy ju mám takúto,“ povedal publicistovi Pavlovi Vitkovi pred rokmi pri ich rozhovoroch a odomkol bajonetový uzáver nad pravým zápästím. Potom svoju umelohmotnú protézu pravej ruky položil na stôl a ukázal zdeformovaný kýpeť predlaktia.
Varovanie pred fašizmom
Pán Hasidlo po demobilizácii pracoval najmä v poľnohospodárstve v Čechách a na Slovensku. S prvou manželkou mal dve deti, no zomrela veľmi mladá v roku 1953. S druhou ženou mali tri deti. Vrátil sa do Borčíc. Druhá manželka zomrela skoro poltucet rokov pred ním. On sám ešte ako 90-ročný jazdil na bicykli, no po roku 2014 sa už často liečil v trenčianskej nemocnici.
Aj pred smrťou si s veľkou úctou zaspomínal na svojho vojnového veliteľa, armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktorý bojoval proti fašistom na východnom fronte v pozícii veliteľa 1. československého armádneho zboru. „Toho, kto by chcel poškodiť jeho meno, by som aj...“ zahrozil pravou rukou, tou, z ktorej časť stratil na Dukle.
Veľmi mu záležalo na tom, aby ľudia aj dlhé desaťročia po vojne vedeli, čo bol fašizmus a aké obete bolo treba priniesť na jeho porážku.
On sám si toho vytrpel dosť. Príbehov z vojny, ktoré sú spojené s naším regiónom, aj historických faktov je v knihe Okamihy vzdoru veľa. Na to, čo prináša nenávisť, nesmieme zabúdať.
