POVAŽSKÁ BYSTRICA. Odmala sa túlal, už keď ležal v maminom bruchu. Potulkám, aj keď už len po chotároch Považia, neodolal ani neskôr, dokonca ani vo vyššom veku. Štefanovi Melišovi vďačíme za vzácne archeologické nálezy a mnoho starých príbehov. Zaspomínal si na svoj život, prvé spisovateľské pokusy aj to, prečo inklinoval hlavne k písaniu povestí.
Túlavé topánky a puto k dedine na Považí
„Rozprávačov povestí a starých príbehov som mal moc, ale všetci už odišli. Možno jeden, dvaja ešte žijú. Veď predvčerom som mal 91 rokov aj jeden mesiac,“ začal svoje rozprávanie Štefan Meliš. Mal teda hlavne bohatý zdroj pre svoje písanie. Ovplyvňovalo ho však aj to, čo prežil.
Keď v roku 1928 nebolo zamestnania u nás pre Slovákov, chodili našinci do Čiech. Odišli aj Štefanovi rodičia. Narodil sa v Čechách, dokonca v hlavnom meste. „Slovensko opustili v marci, ale ja som prišiel na svet v septembri. To znamená že už tri mesiace ma mala mama v bruchu, keď išli preč. Takže vzniknúť som musel ešte v Papradne,“ hovorí s úsmevom starý pán, ktorý sa hrdo hlási k rázovitej obci z Považia.
Dozviete sa aj o nebezpečnej diere pod tajomným vrchom Žiar Čítajte Je z osady Podhúboč, kde bola skupinka niekoľkých domov na kraji dediny, dnes už je zastavanou ulicou. „Chalúpky ležali na sútoku dvoch potôčikov, ach, krásna príroda bola všade,“ spomína si Štefan Meliš.
Za rodnou dedinou sa akiste cnelo aj jeho rodičom, keď ako mladí odišli. A nemali to veru v cudzom svete ľahké. „Celá skupina z dediny robila na jednom statku v Čechách. Nedostali výplatu,“ vracia sa do histórie rodiny pán Meliš s tým, že nejaký chlap menom Čukan ich potom nahovoril, aby išli do Prahy, že sa tam stavia a prácu si nájdu. Bol to však mrcha život, práce veľa nebolo a ani ubytovať sa nemohli. „Tak otec s mamou spávali po parkoch. Ešte pred narodením som bol tulák a to mi asi zostalo,“ usmieva sa pán Meliš s tým, že bez potuliek by veru neboli ani námety pre písanie. Stretával ľudí, poznával tajomné miesta, zaujímal sa o pôvod ich pomenovaní.
