PÚCHOV. Novembrové udalosti spred tridsiatich rokov intenzívne prežíval aj Púchov. Najväčšími zamestnávateľmi v meste boli Gumárne prvého mája a Makyta.
Zamestnanci oboch podnikov sa aktívne zúčastnili novembrových udalostí. Ľudia, ktorí stáli v čele štrajkových výborov, dodnes hovoria o nadšení, eufórii, neopakovateľných momentoch.

Na november 1989 sme si zaspomínali so Štefanom Gáškom, predsedom a podpredsedom štrajkového výboru v Makyte, a Ladislavom Ďurečkom.
Herci, ktorí sa aktívne zapojili do nežnej revolúcie, hovorili, že motivačným momentom ich rozhodnutia bol surový útok polície na pokojnú demonštráciu študentov. Čo primälo vás dvoch zapojiť sa?
Ladislav Ďureček: Mal som vtedy tridsať rokov, robil som mechanika na údržbe v špeciálnej výrobe. Na jednej strane som sa vždy snažil angažovať sa v prospech ľudí. Vnímal som tiež nespravodlivosť režimu. Dedo nepodpísal vstup do družstva a tak ho zobrali do Ružomberka, tam dva roky štiepal drevo. Mali sme v rodine rádovú sestru. Keď zavreli kláštory, ošetrovala chorých a sama na chorobu potom v mladom veku zomrela. Ľudí tá nesloboda ubíjala. Aj mňa nahneval ten zásah policajtov, tam to vzkypelo, všetky tie nespravodlivosti.

Štefan Gášek: Tých momentov bolo viacej. Ono sa to tiahlo od čias Dubčeka, kedy sa snažil o socializmus s ľudskou tvárou. To, čo sa stalo v šesťdesiatom ôsmom, ma šokovalo.Pracoval som ako technik na investičnej výstavbe. Mal som na starosti priemyselné roboty a manipulátory. To bolo vecou vedecko-technického pokroku, ale u nás tým vzorom mohol byť len Sovietsky zväz. Na všetky informácie bola cenzúra, nebola sloboda prejavu, náboženská sloboda bola len naoko kvôli zahraničiu. Som veriaci človek a najviac ma trápil štvrtý článok ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany. Podliehala jej armáda, polícia, štátna bezpečnosť aj milície. Milície boli aj vo fabrikách, boli v nich naši kolegovia.