PAPRADNO. Členovia folklórnej skupiny Podžiaran z Papradna a starší rodáci z obce si pamätajú veľa zvykov z vianočného obdobia, ktoré sú plné magických úkonov. Porozprávali o nich aj počas akcie v adventnom období, ktorá sa konala v Považskom osvetovom stredisku. Zaspievali aj množstvo krásnych vianočných piesní.
Veštili si svadbu aj ženíchov
Božena Beníková verí tomu, čo sa kedysi rozprávalo v súvislosti s pradávnymi zvykmi. Má osobnú skúsenosť s jednou vianočnou tradíciou.
„Moja babka mi vždy povedala pred sviatočnou večerou na Štedrý deň, aby som pozametala kuchyňu, smeti vyniesla pred dvere na chodník, postavila sa na ne a počúvala, kde zašteká pes. Tam som sa mala vydať,“ spomína si na jeden z úkonov, ktoré robievali mladé dievčatá. A raz ako tak stála na smetiach a počúvala, rovno oproti nej zaštekal pes. Nezdalo sa jej však, že by sa na tú stranu mala vydať, lebo v žiadnom dome mládenca nemali. Nedalo jej to.
„Na Božie narodenie som nešla do kostola po hlavnej ceste, ale naokolo, práve ulicou, z ktorej sa niesol štekot. Z jedného dvora do druhého som sondovala, kde chovajú psa. Nenašla som. Tak som babke povedala, že tam nemajú ani mládenca, ani žiadne zviera,“ spomína si pani Beníková s tým, že veru veľmi pochybovala o týchto povedačkách.
Ani nie o rok však prišiel ku nim na návštevu jedného dňa mládenec, za ktorého sa onedlho vydala. „A bolo to práve z domu v tej časti obce, odkiaľ sa v ten sviatočný večer ozýval štekot,“ hovorí už teraz po rokoch a na staré zvyky nedá veru dopustiť.
Na iný zvyk z Papradna si zaspomínala Pavlína Abíková. Pred večerou mladé dievčatá chodili klopať so „švrliakom“, drevenou vareškou, susedom na okno. Keď sa zvnútra domu ozvalo – Seď ako naša pec, znamenalo to, že sedieť bude dievča ešte doma rok a nevydá sa. Ale ak povedali uchoď, do roka mala ísť za nevestu.
