Lednické Rovne – Mirka s trinásťročnou Luckou a deväťročnou Veronikou žijú v rodičovskom dome. Spolu s mamou, ktorá poberá vdovský dôchodok po otcovi. Ten zomrel v septembri 2003 na rakovinu. Do domácnosti patrí i brat. Študuje a podniká. „Som nezamestnaná takmer tri roky. Jediným zdrojom príjmu bolo výživné a prídavky na deti. Ja som nedostávala nič,“ píše tridsaťtriročná rozvedená matka dvoch detí Mirka Uríčková.
Mirka je vyučená poľnohospodárka. Nebojí sa žiadnej práce. Jeden čas robila aj v Makyte, potom čašníčku v pohostinstve, no práca sa nedala zosúladiť s výchovou detí. Aj brat sa snažil pomôcť. Zamestnal Mirku ako predavačku, no „obchody“ nešli a bol nútený prepustiť ju. Vyše dva a pol roka zostala bez práce... Rozhodla sa prostredníctvom úradu práce si urobiť kurz podvojného účtovníctva. Všetci dali dohromady financie, kurz bolo treba zaplatiť. „Skúšky som spravila a vybavila si živnosť. Úrad práce mi poskytol financie na počítač a účtovnícky program. Zdalo by sa, čo by som si viac mohla priať? Poskytovať účtovnícke služby? Zatiaľ mám dvoch malých podnikateľov na jednoduché účtovníctvo, príjem zanedbateľný. Čo som sa navyvolávala na inzeráty, hľadala ponuky cez internet... Každý chce účtovníka so znalosťou jazykov, minimálne dvojročnou praxou, vysokou školou... Aj keď som si spravila kurz, nespĺňam ich požiadavky.“ Možno sa Mirkina živnosť dobre rozbehne, predsa si však dala žiadosť aj do podniku, ktorý bude zriadený v Horenickej Hôrke.
„Žili sme a žijeme s nedostatkom peňazí. Nemôžem deťom kúpiť to, čo by potrebovali. V tomto smere mi vyšla škola v ústrety a prispela na každé dieťa po päťsto korunách na školské potreby na celý rok, som im vďačná. Deti majú príspevok aj na stravu do školskej jedálne. No potrebujú toho oveľa viac. Obe dcéry, i keď je medzi nimi štvorročný rozdiel, sú rovnako vysoké, takže oblečenie neznosia jedna po druhej. Tak, ako to na dedine chodí, ľudia si pomáhajú medzi sebou a vymieňame si veci pre deti,“ pokračuje v liste Mirka.
Príjem mamy „padne“ na inkaso a domácnosť, Mirkin na zaplatenie odvodov. „S mamou sme si na seba nekúpili nič niekoľko rokov. My sa zaobídeme, ale deti rastú a stále niečo treba. Veľmi ma mrzí, že im nemôžem dať ani spolovice to, čo majú iné deti.“ Obe by potrebovali nové školské tašky. Veronika ju nosí od prvej triedy. Má ju už pozašívanú, pretože prvácke sú malé a teraz v tretej triede už majú veľa kníh i zošitov. Aj staršia Lucka je na tom tak isto. Taška je pozašívaná a s mamou sa zhodli, že ešte rok vydrží. Obe dievčatká sú dobré speváčky. Chodia do spevokolu Emanuel pri miestnej farnosti. Ten pre deti pripravil päťdňový výlet do Varína. No mama nemá, aby každej zaplatila po 1200 korún. Vedia, že na avizovaný školský výlet do Londýna na budúci rok niet z čoho nasporiť.
„Koľko žien by chcelo mať dieťa a nesplní sa im tento sen. Som rada, že mám svoje deti. Nemenila by som, ani keby som bola bohatá alebo úplne na mizine. Sú svetlom môjho života. Bez nich by som si život nevedela predstaviť. Radšej bez peňazí, ale s deťmi a v zdraví“.