S Považskou Bystricou získal titul aj Slovenský pohár, zranené rameno mu vystavilo stopku.
Ako ste sa dostali k hádzanej?
Začínal som s futbalom, ale po roku som zistil, že je tam obrovská konkurencia a bude to pre mňa veľmi ťažké sa presadiť, preto som skončil. Veľa mojich kamarátov chodilo na hádzanú, ktorá bola už vtedy v meste populárna a to ma presvedčilo. Spoluhráči do ZŠ Slovanská, ale do športovej triedy na rozdiel odo mňa. Môj prvý tréner, Vladimír Šebeň, zároveň aj riaditeľ školy presvedčil moju mamu, aby aj mňa preradila ku nim.
Každého hráča ťahá do útoku, no brány sa chce málokomu.
Pri futbale som nikdy na bránu ani len nepomyslel. Ale to, že chcem byť brankárom v hádzanej, som sa rozhodol hneď na prvom tréningu. V poli som nikdy nehral.
Biel vyčaroval Pov. Bystrici víťazstvo Čítajte
Venoval ste sa aj inému športu popri hádzanej a prečo si sa rozhodol pri hádzanej ostať?
Samozrejme som robil aj iné športy ako futbal, basketbal, hokejbal,... ale to len tak vonku s kamarátmi, keď sme nemali práve tréning v športovej hale.
V doraste ste vytvorili výborný kolektív, už tam začala spolupráca v bráne s Lacom Kovačinom?
Náš ročník 1986/1987 bol veľmi silný. Boli tam hráči ako Svitek, Vojáček, Ďuriš, Kasagranda, Kozákovci. S Lacom Kovačinom sme boli ten istý ročník 1986 a ťahali sme to spolu od žiakov a dopĺňali sa v zápasoch už vtedy. Paradoxne sme sa obaja dostali do mužov aj napriek tomu, že sme boli obaja na tom istom poste.
Hrali si aj v mládežníckych výberoch Slovenska, boli to aj šampionáty?
Podarilo sa nám v roku 2007 prejsť cez kvalifikáciu v Estónsku a postúpili sme na svetový šampionát U 21. V auguste 2007 som bol na MS v Macedónsku, kde sme skončili na 14. mieste.
V časoch keď Pov. Bystrica získala prvé tituly medzi mužmi, ste získali dorastenecký titul. Ako na to spomínate?
Spomínam si hlavne na plnú halu, keď hrávali svoje zápasy muži. Vždy nás to motivovalo a preto sa nám tak darilo v doraste. Každý, kto sa chcel dostať do mužov a zažívať niečo podobné, sa musel ukázať práve v dorasteneckej kategórii.
Po prechode z dorastu bolo ťažké prebojovať sa do kádra mužov, kde vtedy boli Baďura, Drápal?
V čase, keď tu bol Rosťo Baďura, to bolo veľmi ťažké. Vtedy dostával málo príležitosti aj Ľubo Drápal. Som veľmi rád, že som bol trpezlivý a nevzdal to.
Spomeniete si na svoj prvý zápas medzi dospelými?
Ak si dobre pamätám, prvé extraligové minúty som odchytal doma proti Košiciam. Dostal som šancu na posledných desať minút a prvý extraligový zákrok bol po strele Jána Kolesára, súčasného tréner Šale.
V poslednom období sú na zápasovej súpiske takmer každého tímu traja gólmani. Bolo to lepšie v časoch, keď sa striedali iba dvaja?
Je to spôsobené tým, že sa rozšírila súpiska na šestnásť hráčov a post brankára je dosť špecifický. Ťažko sa dá nahradiť hráčom z poľa. Väčšinou však zápas odchytajú maximálne dvaja brankári. Tretí sa do brány dostane až v prípade, že sa naozaj nedarí.
Počas Vášho pôsobenia v extralige sa Považskej Bystrici dlho nedarilo nadviazať na predchádzajúce úspechy a na medailu sa čakalo dvanásť rokov. Nelákalo Vás odísť inde?
Do kádra mužov som sa dostal v sezóne 2005/2006, vtedy sme získali posledný titul. V roku 2006 som začal chodiť na vysokú školu, po skončení som sa hneď zamestnal v Pov. Bystrici a neskôr prišla rodina a deti. Krátko som bol na hosťovaní v Nových Zámkoch a dva roky vypomáhal prvoligovým Bojniciam. Vždy som sa však rozhodol pre školu alebo neskôr rodinu.
Boli ponuky z iných tímov?
Mal som nejaké ponuky zo Slovenska aj Čiech.
V brankárskych začiatkoch ste často chodil rýchlo na zem, čo súperi využívali, čo sa časom zmenilo. Čo bolo dôvodom progresu?
Keď som prišiel do mužov z dorastu, pochopil som postupne, že v tejto kategórii sa už nedá chytať celá brána. To, čo som stíhal v doraste, už nestačilo. Postupne som sa naučil spolupracovať s blokmi a to že musím byť v bráne trpezlivejší. U brankárov zvyčajne rastie výkonnosť so skúsenosťami.
Máte svoje nezabudnuteľné zápasy?
Nezabudnuteľné sú pre mňa hlavne tie zápasy, ktoré som odohral na majstrovstvách sveta juniorov v Macedónsku alebo v skupinovej fáze Ligy majstrov proti San Antoniu, Veszprému a Sarajevu. Samozrejme, nezabudnuteľné sú aj zápasy play-off našej ligy.
Bolo viacero takých zápasov, kde ste bol hlavným strojcom úspechu. Aký to bol pocit, keď plná hala skanduje Vaše meno?
Pre športovca je vždy plná hala úžasná. Tieto momenty sú veľmi príjemné. Samozrejme to motivuje k lepším výkonom.
Koľko gólov ste dali z hry, prípadne zo sedmičiek?
