POVAŽSKÁ BYSTRICA. Jedno auto v meste, ktoré zváža odpad, vyzerá trochu inak ako ostatné. Šoférovi spríjemňuje cestu malá plyšová posádka. Hračky sa mali rozobrať, recyklovať, prípadne odviezť na skládku. Nestalo sa. Chlapom ich bolo ľúto vyhodiť. Hovoria, že na zbernom dvore končí veľa často aj nových hračiek. No nielen tie. Doba je zvláštna. Plastová, rýchla, s nedostatkom skutočných hodnôt.
Aj nové vyhadzujú
Roman Harušťák zdedil časť „plyšákov“ v aute už po kolegovi. Potom pribudli tie od neho, ktoré mu bolo ľúto vyhodiť. Je to muž v stredných rokoch. Už za tých niekoľko rokov sa podľa neho svet veľmi zmenil. „Rodičia kúpia deťom hračku, chvíľu sa s ňou pohrajú a potom končí v koši, lebo dostanú zase novú. My sme takú možnosť nemali. Ja som dostal jedného-dvoch macov a priznám sa, jedného mám ešte stále doma,“ spomína si Roman s tým, že na zbernom dvore končia často aj novučičké hračky. Nájdu sa aj sánky, boby, oblečenie vo veľmi dobrom stave. „Ľudia kedysi vyhadzovali len pokazené veci, teraz funkčné, v dobrom stave.“
Obrovský lev a hrozná doba
Všetko si však chlapi do auta zobrať nemôžu. „Naj úlovok bol asi meter a pol dlhý plyšový lev. Naozaj parádny. Ten by sa do auta určite nezmestil,“ spomína si Romanov kolega František Chodúr.
Je to už starší chlap. Ako chlapec mal doma jedného hojdacieho koníka z dreva a aj oň sa musel podeliť s ďalšími dvoma bratmi. „Ešte ho máme na povale. Jáj, kedysi sa veru toľko nevyhadzovalo. A hračky už vôbec nie,“ spomína si. Väčšinou sa používalo drevo a tak sa hračky či nábytok jednoducho porúbali a použili nakoniec ako palivo do pece. „Toto, čo sa teraz deje, prináša strašne rýchla doba. Je plná hlúpostí, ktoré vidia deti v počítačoch, mobiloch, televízore. Všetko by chceli. Malé decko ťažko odolá. A hrozné je ešte, ak sú veci z plastu. Toto je hrozná doba plastová,“ dodáva.
