PRUŽINA. Keď sa v jedno sobotné popoludnie v septembri minulého roku objavila pri penzióne Jána Belavého skupinka cudzincov, netušil, ako veľmi mu zasiahnu do života. Zväzok listov, ktoré so sebou priniesli, oživili dávnu históriu jeho rodiny, ktorá sa vydala za more.
„Robil som niečo na dvore, keď zastavilo na ceste auto s maďarskou poznávacou značkou. Bolo to už popoludní. Vystúpila z neho rodinka s dospelou dcérou, študentkou. Dievča bolo asi vo veku mojich dcér,“ spomína si Ján Belavý.
Nerozumel im. Neboli to však Maďari, hovorili po španielsky a dievča aj po anglicky. „S tlmočením pomohla dcéra,“ spomína si Ján Belavý.
Niečo tušil
Príchod turistov domácich, samozrejme, potešil, len mali pocit, že na návštevu Slovenska prišli v nezvyčajnom čase. Potom dostali nečakanú otázka od neznámeho muža, či nevie niečo o Belavých z Pružiny a jeho žena vytiahla papierik, na ktorom bola napísané Mária Belavá.
Mohlo by vás zaujímať Žena v Lednických Rovniach nafúkala viac ako 1,5 promile Čítajte „Najprv som odpovedal, že tá pani už nežije. Že by našli možno hrob na cintoríne a potom som ešte dodal, že aj ja som Belavý a v obci nás býva asi osemdesiat,“ vracia sa do nedávnej minulosti majiteľ penziónu.
Vtedy vyhŕkli žene slzy do očí, objala ho. Stále nevedel, čo sa deje, len tušil. Mária Belavá bola totiž sestra jeho prapradeda. Jej syn odišiel ešte ako veľmi mladý do zahraničia, v rodine sa hovorilo, že do Ameriky.
Po nečakanej septembrovej návšteve sa však dozvedel Ján Belavý niečo, čo nikto z ich rodiny nevedel. Vysvitlo, že pred dverami má príbuzných z Argentíny, na ktorých by sa možno zabudlo. Objavili sa v rodnej krajine po sto rokoch.
