MILOCHOV. Elenu Hojdíkovú sme zastihli v piatok popoludní. Pozorne sledovala v televízii, čo sa deje v súvislosti s koronavírusom. Taký je vraj život, ľudí postihuje kadejaké trápenie. Ona býva na staré kolená v menšom dome po rodičoch. Päť rokov, po smrti jej mamy, bol prázdny. Bolo však veľmi dobre, že ho mala. „Vedelo sa, čo sa asi bude robiť pri výstavbe železnice, že niektoré domy budú aj búrať. Stále sme si však mysleli, že to hádam nebude pravda,“ spomína si teta. Práve krásny dom, ktorý si postavili s manželom, však musel dolu. „Sestru som vyplatila a teraz som v rodnom,“ konštatuje.

Elena Hojdíková pracovala 39 rokov v Považských strojárňach. Stavali a tak chcela aj ona dobre zarobiť. „Najprv som nastúpila na motovýrobu, vtedy to veľmi fičalo, a popri tom som si robila kvalifikáciu. Desať rokov som pracovala so zváračkou,“ spomína si. Keď sa pýtame, prečo sa ako žena dala na takúto ťažkú prácu, odpovedá, že inak sa nedalo. Išla tam, kde sa dobre platilo. V strojárňach robil aj jej manžel, zámočníka.
Výroba motocyklov sa neskôr utlmovala. Naskytla sa možnosť prejsť na výrobu prevodoviek. Urobiť si musela zase rekvalifikáciu, aby mohla robiť sústružníčku. Veľa žien vtedy podľa nej robilo takúto prácu pri strojoch. „Čím viac mašín som vedela obsluhovať, tým lepšie možnosti som mala,“ konštatuje. A na výplatnej páske pocítila tiež, že sa snaží. Keď ide teraz okolo fabriky, mrzí ju, ako dopadla. „Je mi do plaču. Toľké živobytie priniesla ľuďom v regióne,“ dodáva.

Ukazuje aj fotografie domu, ktorý s námahou postavili s manželom. „Plakali sme, keď mal ísť dolu. Toľko sme sa nadreli. A tie ovocné stromy, boli krásne, 52 kusov. Všetky aj s koreňmi vytrhali. Jablká, slivky. Môj muž sa o ne staral s takou láskou. Všetko ošetroval, štepil, strihal,“ konštatuje smutne vdova.
Hovorí, že odišla aj vzácna spomienka na neho. Ladislav Hojdík bol podľa spomienok manželky veľmi dobrý manžel. Ukazuje nám fotografiu. V rohu je čierna páska, položená je pri zasvietenom krížiku. Zo snímky pozerá človek v milým úsmevom a veľkými, dobráckymi očami.
Manžel by mal osemdesiat rokov, už desať rokov žije pani Hojdíková sama. Je však životaschopná, vie sa obracať. Boli sme preto radi, že sme jej mohli prispieť dvadsaťuerovkou.
Radi by sme urobili radosť aj iným. Súťaž, žiaľ, musíme zastaviť zatiaľ na dva týždne. Ide o preventívne opatrenie pred šírením koronavírusu. Mrzí nás to, ale správať sa treba zodpovedne a s potrebnou opatrnosťou.