ILAVA. Robili inventúru, našli staré šijacie stroje. Prišiel nápad, ktorého sa aj napriek komplikácii, ktorá sa objavila, nevzdali. Na chodbe kultúrneho domu tak funguje načas krajčírska dielňa.
Malá textilka
Z pracovníčok kultúry, knižnice, upratovačiek, informátorky, úradníčok mesta sa načas stali krajčírky, aby pomohli s výrobou rúšok. Pridali sa aj ženy z detských jasličiek hneď vedľa kultúrneho domu. Doma šijú tiež dve učiteľky z materskej školy.
Oľga Tomášová, ktorá pracuje v knižnici, hovorí, že začiatky boli veru všelijaké. „Ja napríklad vôbec neviem šiť,“ prezradila s tým, že robí prípravu. Skladanie, strihanie a žehlenie.
Renáta Matejková nie je síce vyučená krajčírka, sedela však za mašinou. „Keď boli deti malé, zvykla som dosť šiť. Podľa Burdy. Že budem niekedy šiť rúška pre pandémiu, by mi ani vo sne nenapadlo,“ hovorí s tým, že keď prišli prvé správy z Číny, zdalo sa nám to také vzdialené.
Keď sme sa blížili na kus reči k Ivete Šedovej, ozvala sa jedna z kolegýň, že teraz ideme za tým správnym človekom, lebo toto je opora ich provizórnej fabriky. Pani bola totiž jediná vyučená krajčírka. „Robila som tri roky v Makyte. Bola to ťažká práca. Obrovská záťaž na chrbticu,“ prezradila.
