POVAŽIE. Marián Harnádek je nadšencom cestnej i horskej cyklistiky. Ako vodič kamiónu prešiel väčšinu krajín Európy. Na dvoch kolesách vyskúšal aj rôzne vyspelú cyklistickú infraštruktúru.
Ktoré krajiny by ste odporučili ako inšpiráciu?
Popri práci som prešiel Európu aj v sedle bicykla. Čo sa týka riešenia cyklodopravy, jednoznačne najďalej sú v Holandsku a možno Dánsku. Veľmi dobre je na tom Nemecko a tiež Rakúsko.
Čo si predstaviť pod pojmom dobre? V čom sú inšpiratívne tieto krajiny?
Kto bol, ten mi dá za pravdu, že v prvom rade ide o myslenie ľudí. Veľká časť obyvateľov týchto krajín používa bicykel ako ekologický dopravný prostriedok. Štát a samosprávy túto formu dopravy výrazne podporujú. V mestách i mimo nich riešia cyklochodníky ako segregovanú bezpečnú dopravnú sieť. Samostatné cyklochodníky idú vedľa komunikácií pre vozidlá a cyklista sa vyhne premávke. Ak sa už križujú, riešia to podchodmi, nadchodmi a kde to nie je možné, tam sú priechody pre cyklistov. Niekde je doprava na prechodoch organizovaná aj svetelnou signalizáciou. Takto som to videl napríklad v menšom francúzskom meste, kde v historickom centre nebolo iné riešenie.
Chýbal im vjazd na cyklotrasu, vyrobili si ho po svojom. Bol nebezpečný Čítajte Odráža sa kvalita cyklotrás aj v množstve ľudí, ktorí využívajú bicykle?
Samozrejme. V raňajších špičkách bežne vídať ľudí na bicykli v obleku s kravatou a s aktovkou alebo note-bookom na nosiči. Tiež tam dosť využívajú kombináciu bicyklov a hromadnej dopravy. Po cyklochodíku sa dovezú na stanicu, kde je veľké záchytné parkovisko. Bicykel si tu zamknú a pokračujú vlakom.
Čo ak nie je možnosť vybudovať segregovanú trasu? V malých mestách by takémuto riešeniu musela možno ustúpiť zeleň. Samostatný cyklochodník je bezpečnejší, ale bežne je v mestách súčasťou jestvujúcej komunikácie. Je to zároveň aj lacnejšie riešenie. Jazdný pruh ide po okraji vozovky a je súčasťou komunikácie. Tak je to napríklad hneď za hranicami v Uherskom Hradišti. S podobným riešením sa stretnete aj v centre Budapešti. Je na posúdení dopravného inžiniera, kde by šírka komunikácie dovoľovala aj zvláštny pruh pre cyklistov. Sú na to normy. Napríklad z Púchova smerom na Dohňany je cesta dosť široká, aby sa tam zmestil aj pruh pre cyklistov.
U nás v regióne takto riešené komunikácie zatiaľ nie sú. Cyklisti jazdia po okrajoch ciest, ktoré úseky sú pre nich najnebezpečnejšie?
Jednoznačne kruhové objazdy. Zvlášť ak ho v ňom obieha auto. A tiež mosty. Spomaľovací ostrovček na konci mosta diaľničného privádzača v Púchove, kde sa zužuje vozovka, je pascou pre cyklistov idúcich z gumární zo zmeny. Udivuje ma, že keď sa nedávno budoval v Púchove nový most ponad železnicu, nebol automaticky jeho súčasťou aj jazdný pruh pre cyklistov.
Ako sú na tom postsocialistické krajiny?
V Česku je napríklad zaujímavé, že ešte v roku 2006 či 2008 sa tu mestá a obce spájali a riešili to, keď začali nabiehať eurofondy. Príklady sú doslova za kopcom. Zo Vsetína sa dnes dostanete po cyklochodníku do Veľkých Karlovíc a ďalej do Valašského Medziříčí, alebo spomenuté Uherské Hradište. Tam všade sú postavené cyklotrasy.
Ako to, že to za hranicami je?
Asi viac pohli rozumom. Určite by pomohlo, keby sa obce v regióne spojili a dohodli na spoločnom postupe. Sám som sa s predstaviteľmi združenia mikroregiónu na túto tému viackrát rozprával. Povedali mi, že na riešenie cyklodopravy je možné čerpať prostriedky z eurofondov. Ak nepočítam štyri kilometre Vážskej cyklomagistrály, zatiaľ sa s tým veľmi nepohlo. Ale tá časť do Nimnice je nadštandard. Je fajn, že okrem dvojprúdovej trasy pre cyklistov je tam aj samostatný pruh pre peších.
Čo hovoríte na nápad mestských zdieľaných bicyklov?
Nie je to zlý nápad, ale s tým musí ísť ruka v ruke možnosť bezpečne sa na požičanom bicykli odviezť. Dôležitejšie je najskôr investovať do bezpečnosti cyklistiky.
