Pravdu hľadal už ako malý chlapec, snaží sa ju objaviť aj v príbehoch z vojny

POVAŽSKÁ BYSTRICA. Novinár, publicista a spisovateľ Pavol Vitko hľadá v osudoch ľudí pravdu, po ktorej rád pátral už ako malých chlapec. Je autorom či spoluautorom desiatky kníh literatúry faktu, väčšinou s tematikou armády a vojenskej histórie.

Čo vás motivuje k tomu, aby ste sa v rámci literatúry faktu venovali aj vojnovým udalostiam?

- Veľa vecí sa odvíja z detstva a mňa ako malého chalana veľmi zaujímalo rozprávanie mojej babky Kataríny a jej kamarátok ako chodili na roboty, čo a ako sa v našej dedine Malé Lednice stalo. Samozrejme, bolo v tom aj obdobie druhej svetovej vojny. Pravdaže, nestretával som sa iba s jednoznačnými stanoviskami, preto som sa snažil hľadať, kde je pravda. Respektíve, kde je viac pravdy, pretože veci spravidla nie sú iba čierno-biele. Chýbalo do debaty viac ľudí, ktorí by sa o toto obdobie zaujímali a zároveň by mali práve tú patričnú snahu o nadhľad. O to viac som čítal, vypytoval sa a teraz píšem.

Spoznali ste veľa zaujímavých ľudí, ktorých život bol poznačený vojnou či totalitou. Čo majú spoločné?

- Spravidla, že sa nedali zlomiť. Jedným z nich bol napríklad generálmajor Jozef Brunovský. Keď ho s armádou Slovenského štátu povolali bojovať na východný front, vidiac besnenie fašistov veľmi rýchlo prebehol. Absolvoval partizánsky kurz organizovaný Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia vo Sviatošine. Zaradili ho do desantnej skupiny podplukovníka Iľju Danieloviča Dibrova. Najskôr bol pod jeho velením náčelníkom štábu 2. čs. brigády J. V Stalina a keď Dibrova padol, prevzal velenie. Napriek zásluhám mu v roku 1950 odobrali vojenskú hodnosť, v roku 1952 ho zaistili pre údajnú protištátnu činnosť a z väzenia bol podmienečne prepustený až v roku 1958. O jeho príbehu je viac aj v knihe Okamihy vzdoru v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava, ktorá vyšla vlani pri príležitosti 75. výročia SNP.

Vojnových veteránov je stále menej. Príbehy miznú. Nie sú často zachytené v poslednej chvíli?

- Spomínam si napríklad na Otta Wasserberga, za ktorým som pricestoval do Londýna v roku 2006. Už bol slepý a vážne chorý. O štyri roky neskôr mi v liste poďakoval jeho syn Jonathan, známy britský lekár. Za to, že som spracoval príbeh jeho otca do takých detailov, o ktorých ich rodina vôbec nevedela. V roku 1996 som zase v kyjevskej vojenskej nemocnici, tiež „o päť minút dvanásť“, navštívil Konstantina Karpoviča Popova. Známy partizánsky veliteľ II. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika pôsobil najmä v Rajeckej a Domanižskej doline. No keď sa pozriem trebárs na aj na knihu PTP – poníženie a satisfakcia, ktorá vyšla v roku 2005, väčšina protagonistov z príbehov, ktoré sa mi podarilo od nich zozbierať, už tiež nie je medzi nami. Spomeniem napríklad Vasila Dudáka či Vladimíra Kolníka z Považskej Bystrice, ktorí boli začiatkom 50-tych rokoch taktiež perzekvovaní a zaradení po Pomocných technických práporov – Vojenských práporov nútených prác.

Chcú títo pamätníci hovoriť?

- Na to aby sa vám otvorili, musíte mať veľkú trpezlivosť. Musíte vedieť počúvať a mať úprimný záujem. Len tak sa dá získať ich dôvera.

Aký príbeh, prípadne človek, o ktorom ste písali, vám najviac utkvel v pamäti?

- Je ich viac, ale spomeniem napríklad Ivana Otta Schwarza (1923 – 2018), ktorý vyrastal v Bytči a jeho otec pôsobil ako advokát aj pre klientov z Považskej Bystrice. Bolo to tak, že v roku 2003 som bol s ministrom obrany Ivanom Šimkom ako novinár v Londýne, keď ma počas stretnutia s veteránmi poťahal za rukáv a pozval ma na pohár whisky. Už pri tom prvom poháriku sme sa stali priateľmi. V priebehu ďalších rokov som o ňom napísal zo dve desiatky článkov, scenáre na dva krátke televízne dokumenty, zorganizoval som reprezentatívnu výstavu z jeho fotografií, ktoré nasnímal počas druhej svetovej vojny a podobne. No a v roku 2018 mi Vojenská podporná nadácia vydala 530-stranovú slovensko-anglickú knihu Pokoriteľ Alsterufera. Je o tom, ako malého Ivana pred holokaustom na Slovensku zachránil otec, ktorý ho na poslednú chvíľu poslal na Britské ostrovy. On však nezostal v bezpečí zázemia, ale už ako 16-ročný sa prihlásil do britských jednotiek. Následne bojoval ako letec až do konca vojny v 311. čs. bombardovacej peruti. Bol v osádke bombardéra Liberator, ktorá 27. decembra 1943 potopila strategicky dôležitú nemeckú loď Alsterufer, čo bol najväčší úspech československého bombardovacieho letectva počas celej vojny.

Čo pripravujete najbližšie?

- Už zo pätnásť rokov si pripravujem podklady na knihu o vojakoch, ktorí boli po roku 1968 vyhodení z armády na ulicu len preto, lebo boli hrdí. Odmietli totiž súhlasiť s okupáciou vtedajšieho Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Na ilustráciu, bol medzi nimi napríklad generálmajor Ondrej Šedivý, účastník Slovenského národného povstania, ktorý si po prepustení z vojska ledva našiel prácu ako strážca parkoviska. Aj z tejto generácie už veľa ľudí nie je medzi nami. Niektoré z ich príbehov však mám vo svojich záznamoch.