POVAŽSKÁ BYSTRICA. Pôsobili v nej po štyroch desaťročiach od svojej poslednej účasti v I. lige v povojnovom období (1949).
Od roku prevratných politicko-spoločenských zmien v našej krajine a vo svete (1989) ubehli zasa tri desaťročia, keď futbal v „krásavici na Považí“ padal postupne až na samé dno súťaží.
Tréner Solík: Súťaž sme chceli vyhrať Čítajte Svetlo na konci tunela sa ukázalo až teraz, keď Bystričania, ako účastník III. ligy Západ, bojovali o špicu tabuľky. Zdá sa, že pandémia koronavírusu tieto nádeje zasa trochu oddialila a v súčasnosti renovovaný štadión si bude musieť na zápolenia vo vyššej súťaži ešte nejaký čas počkať.
Pri pohľade do histórie najvyššej futbalovej súťaže v Československu v dlhodobej polstoročnej tabuľke z rokov 1935 až 1986 figuruje Považská Bystrica medzi takmer šesťdesiatimi klubmi na 37. priečke s rovnakým počtom bodov ako Dynamo České Budějovice pred olomouckými vojakmi (Křídla vlasti) a Spartakom Ústí nad Labem. Znalec a kronikár tunajšieho športového prostredia a diania František Krištofík v pamätnej publikácii „Od ŠK Munička po TJ ZVL Považská Bystrica (1989)“ mapuje vývoj udalostí do polovice 80. rokov minulého storočia. V závere state Križovatky futbalu, berúc do úvahy, že sa v dovtedajšej histórii futbalu v bystrickom mužstve vystriedalo takmer šesťsto futbalistov.
V Tepliciach ma stále vážili. To už nebolo o futbale, spomína brankár Martin Chudý Čítajte Vyzval niekoľkých vytypovaných známych skalných fanúšikov nájsť bájnu zostavu. Tí do brány najčastejšie nominovali Reimanna a Sliackeho, z hráčov v poli slovenského Matthewsa – Ipsera, Drojáka, Sameka, Mecku, F. Krištofíka z éry „považskobystrického tanku“ z konca tridsiatych rokov. Ďalej aj Brehovského, štátneho trénera Jozefa Marku, Kivoňa, Čakajdu či olympionika Pajerchina a ďalších.
Ako by sme bystrickú futbalovú storočnicu hodnotili hoci len v skratke? Treba konštatovať, že ako aj človek vo svojom živote neodvratne zakúsi vzostupy i pády, tak tomu bolo tiež v histórii organizovaného futbalu v meste.
V týchto peripetiách bolo by zaiste hriechom nepripomenúť Považskú Bystricu ako neoficiálneho majstra Slovenska (1939) pred ŠK Bratislava, povojnové roky v I. československej lige (1945 – 1946, 1948, 1949), ako pravidelného účastníka II. celoštátnej ligy v slovenskej, respektíve moravsko-slovenskej skupine v 60. rokoch, sedem ročníkov vo „federálnej“ II. lige v 70. rokoch a v úvode spomenutú opätovnú účasť v najvyššej súťaži v republike (1989 – 1990).
Ako pravdepodobne najpamätnejšie sa zapísali do považskobystrickej futbalovej histórie duely s pražskou Slaviou (1:5) na čele s ostrostrelcom Pepi Bicanom v prvom povojnovom ligovom ročníku, bystrický „futbalový koncert“ v Trnave s víťazstvom 5:0 v rámci druholigovej súťaže roku 1962.
Pekné bolo aj víťazstvo 2:1 nad pražskou Duklou s desiatimi reprezentantmi ČSSR v Československom pohári (1963) pri poslednej zaťažkávacej skúške starého Štadióna pracujúcich.
O niekoľko mesiacov prišlo priateľské stretnutie s anglickým Ipswich Town (1:3) už na novej „tráve“. Zaujímavým bol aj rozhodujúci zápas so Žilinou o postup do ligy v roku 1989 pred vyše dvadsaťtisícovou kulisou. Ako divácky atraktívne spomínajú starší Bystričania „majstráky“ s Nitrou, trenčianskymi a košickými mužstvami, ale v pamäti ostali aj mnohé iné.
Všetko sa to však začalo v lete 1920 vo „Vŕbí“ pri Váhu (neskôr ihrisko Slavoj), keď jedným z propagátorov futbalu v miestnom prostredí bol Imrich Weiner (1901 – 1978), počas parížskych štúdií hráč tamojšieho Racing-Clubu, neskôr uznávaná osobnosť slovenského výtvarného umenia 20. storočia s pseudonymom Kráľ.
Prvý oficiálny duel zaobstaral ŠK proti mužstvu Gymnázium Trenčín (3:1) dňa 17. mája 1921, no dielo F. Krištofíka hovorí o lete roku dvadsiateho, keď bol považskobystrický futbal, podobne ako aj vtedajšia ČSR, ešte len v plienkach. Istý údaj v Univerzitnej knižnici v Bratislave spomína vraj v tejto súvislosti dátum 21. júna 1921.
A „korienky futbalu zasadené vo Vŕbí už nevyschli“.
