Keď práca na poli znamenala smrť

Druhá svetová vojna si u nás svoje obete vyberala aj dlho po jari 1945. Celé Slovensko bolo zamorené mínami a inou nevybuchnutou muníciou
a tá zabíjala ešte roky po ukončení bojov. Najčastejšie poľnohospodárov a robotníkov, ale aj výletníkov či deti.

„Nešpekulujte s mínami! Keď chcel v týchto dňoch lesný a poľný hájny Jakub Vrabčák v Hradisku pod Vrátnou rozobrať mínu a výbušninu z nej dať do vápencového lomu, mína vybuchla a odtrhla Vrabčákovi jednu ruku a druhú zmrzačila tak, že ju treba amputovať,“ uverejnil v auguste 1947 Demokratický týždenník krátku správu, ktorej v tom čase zrejme už málokto venoval pozornosť.
Pri lesníkovi stálo šťastie, hojne v tom čase totiž bolo aj oveľa tragickejších informácií. Míny zabíjali nečakane, skryté v pôde, až sa okoloidúci smoliar ocitol na nesprávnom mieste. Najviac obetí, pochopiteľne, úrady či rôzni obecní zapisovatelia počítali týždne a mesiace po nastolení mieru, teda pred 75 rokmi.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kocky neslúžili účelu, vyžiadali si aj ľudské životy Čítajte 

Zamorená krajina

Ťažké pozemné boje spojené s leteckými útokmi na Slovensku prebiehali od jesene 1944 do jari 1945, pričom si vyžiadali nielen ľudské životy, zničené obydlia či celú infraštruktúru, ale aj zamorenie krajiny obrovským množstvom munície – najmä nemeckej a sovietskej, ale napríklad tiež rumunskej.
Kde Nemci budovali a zdokonaľovali svoje obranné pozície, tam sa chránili aj pozemnými mínami. Takto bolo postihnuté takmer celé Slovensko, najviac však severovýchod krajiny, Liptov, Orava, Kysuce či Horehronie, no i južné a juhozápadné oblasti s Bratislavou, vrátane tých patriacich počas vojny Maďarsku.

Ohrození poľnohospodári

Skryté míny a munícia znamenali zákerné riziko pre mnohých, ako dokazujú dobové články a svedectvá.
„Hneď po skončení vojny, v jednu nedeľu v júni 1945 išli mládenci na zábavu do susednej obce Vápeník. Bolo to radosti, veď to bola prvá zábava po vojne. Táto však napokon nevyšla,“ číta z obecnej kroniky starostka východoslovenskej obce Svidnička Anna Paňková.
Istý Ján Štec, otec troch detí, sa vraj veľmi rád hrabal v mínach, ktorými bol vtedy kopcovitý šarišský kraj doslova posiaty a niekoľko, navzájom pospájaných, našiel i počas veselej cesty s kamarátmi. Nastala ohlušujúca rana a kronikár neskôr zapísal mená šiestich mŕtvych chlapov. I pri takej nevinnej činnosti ako pripravovanie miestnosti pre divadelné predstavenie sa počítali obete, presnejšie po čistení dvora v Banskej Bystrici v júli 1946. Detonáciu skrytej míny počuli v celom meste a telo jednej z dvojice obetí, robotníka Pavla Nigrényiho, našli znetvorené na nepoznanie.
Asi najviac však boli ohrození poľnohospodári, extrémne nebezpečný bol i zber palivového dreva.
„Ešte strašia míny,“ varoval Slovenský týždenník v máji 1948, keď lopata robotníka Kinčoka z Veľkých Kozmáloviec zašla na poli príliš hlboko a nešťastný muž urobil posledný pohyb vo svojom živote. Juraj z Krupiny na jeseň 1946 nemal počas zbierania sliviek siahať na popadané plody, stálo ho to pravú ruku.

Podvody s číslami

Historik Ľudovít Hallon zo Slovenskej akadémie vied konštatuje, že presné množstvo položených mín na našom území už síce nezistíme, poznáme však údaje z povojnového obdobia, keď sa míny a ďalšia munícia vyhľadávali.
„Celkove bolo zneškodnených zhruba 750-tisíc nášľapných mín, vyše dvetisíc leteckých bômb a okolo 125-tisíc kusov inej munície, ako sú míny z mínometov, delostrelecké a ručné granáty, pancierové päste,“ vyratúva Hallon.
Počet zlikvidovaných nášľapných mín však môže byť nadsadený, keďže do vyhľadávania boli zapojení aj civilní pyrotechnici, ktorých za likvidovanie mín veľmi dobre platili, takže nahlasovali viac mín, než v skutočnosti našli. Niektorí si priznávali zneškodnenie tisícov takýchto zariadení.

Jeden zlý krok

Hoci odmínovanie začalo súbežne s prechodom oslobodzujúcich jednotiek, intenzívne a systematické práce prebiehali až po skončení bojov.
V prvej fáze do polovice roka 1947 a v ďalšej do konca roka 1948. Potom zrejme už len podľa potreby. Do konca roka 1948 stála likvidácia týchto výbušnín na Slovensku približne 8,2 milióna korún.
Pred takmer 75 rokmi predstavoval aj školský výlet na obľúbený kopec Kamzík nad Bratislavou značné riziko. „Neďaleko hájovne na Kolibe v Bratislave vybuchla mína, ktorá ťažko poranila ôsmich bratislavských študentov. Okrem toho na stanici národnej bezpečnosti odovzdal František Weber nepoužitú pancierovú päsť, ktorú tiež našiel na Kolibe,“ písali na prelome apríla a mája 1948 noviny Ľud.
Iný článok bol ešte konkrétnejší, spresňujúce údaje hovorili o zabitom Ladislavovi Vargovi z Trnavy a oslepnutom a so smrťou zápasiacom Jozefovi Janiskovi. Mládenec neskôr svoj životný boj prehral. Elektrotechnici z bratislavského učilišťa boli na pochodovom cvičení, no aby si skrátili cestu, odbočili z chodníka a jeden z nich stupil na mínu – iba 20 metrov od cestičky.
Hospodárske škody spôsobené výbuchmi mín neboli až také zásadné, účel týchto zhubných bojových prostriedkov bol totiž iný – zabíjať ľudí, vojakov i civilistov.
Ľudovít Hallon tvrdí, že v dôsledku explózií mín zahynulo do konca roka 1947 na Slovensku 720 osôb. Nech pátrame v ktoromkoľvek kúte Slovenska, zistíme, že míny skutočne zabíjali, a to ešte dlhý čas po utíchnutí bojov.
Kronikárka oravskej obce Zubrohlava Eva Kurjaková napríklad približuje tri obete z radov miestnych obyvateľov, zakaždým k ich smrti prispeli veľmi nešťastné zhody okolností.
Iba pár dní po oslobodení 13. apríla 1945 si pastier dobytka 51-ročný Jozef Draškovič založil oheň na mieste, kde bola skrytá mína. Na Vianoce toho roka, počas koledovania, usmrtila črepina 11-ročného Janka Finíka, keď sa prizeral, ako chlapi doma narábali s nevybuchnutou muníciou. Objavený a stále funkčný pozostatok z vojny, žiaľ, zlákal aj deväťročného Janka Kurjaka, to sa však už písal január 1957.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Do hôr k partizánom odišla celá rodina Fraňovcov Čítajte 

Pozor na deti

Práve smrť detí bývala mimoriadne tragická, ale, žiaľ, príliš častá. Nájdená mína ich zaiste fascinovala a možno rodičia doma svojich drahých varovali pred hrozbou skrytou v zemi, no detská zvedavosť zvíťazila.
Dôkazy nachádzame v nejednom výtlačku dennej tlače, napr. keď sa v auguste 1946 hrali v Šali pri Váhu dvaja chlapci, pričom 11-ročný Pástor podľahol zraneniam spôsobeným náhlym výbuchom. Alebo keď si skupinka detí z Moravského Svätého Jána krátila čas v záhrade, no ich zábavu prerušila explózia a šesťročný Paľko Hrica už domov nikdy nedošiel.
Za všetky tragédie nech však hovorí varovanie uverejnené v Demokratickom týždenníku 5. mája 1946: „Rodičia, pozor na svoje deti! V poslednom čase sa stalo viac prípadov nešťastia, kde nevybuchnutý granát alebo mína zabila naraz tri až štyri deti. V tomto mesiaci hlásili len z jedného okresu 12 detí zabitých a tri zranené. Deti s vedomím rodičov rozoberajú muníciu, zapaľovače, delostrelecký prach pália v sporákoch atď. Poučte svoje deti!“ O malých zvedavcoch s dokaličenými rukami a amputovanými prstami sa zväčša ani neinformovalo.
Za každých okolností, najmä pokiaľ boli negatívne, sa v minulosti dokázala prejaviť aj ľudská zloba. Noviny v lete 1945 vystríhali pred „beštiálnym vrahom zo Záhoria“, ktorý podstrčil mínu sedliakovi Ferdinandovi Vlkovi z Gbelov, keď do voza nakladal snopy.
Nebol to vraj prvý taký prípad, predtým si však dvojica iných roľníkov nastraženú pascu všimla. Vlk toľko šťastia nemal. „Mína pod nohami roľníka vybuchla a úplne ho roztrhala. Namiesto zrna zožal pracovitý roľník smrť.“ Príhodu poznajú v Gbeloch aj po 75 rokoch.
Príbehy nevybuchnutej munície a jej obetí na Slovensku pokračovali i desaťročia po druhej svetovej vojne a nie sú dodnes uzatvorené.
Správa o smrti štyroch robotníkov z Nižnej Pisanej pri Svidníku, ktorí v lete 1960 robili družstevnú cestu, patrila k tým najsmutnejším. V už spomenutej dedinke Svidnička hlásili naposledy nález granátov a mín rôznych druhov pred necelým rokom.
Podľa policajných zdrojov sú na mnohé miesta, oblasti s vysokou frekvenciou turistov nevynímajúc, aj dnes pravidelne povolávaní pyrotechnici. Bratislavská Železná studnička, Pezinská Baba, kopaničiarsky región, okolie Oravskej priehrady, Poľana, oblasť počas vojny strategicky významných priesmykov ako Dukliansky či Dargovský, sú iba niektoré príklady.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Spomína si na hvízdajúce guľky i na málovravného Ivana z Kaukazu Čítajte 

Nebezpečný suvenír

Prezídium Policajného zboru za vlaňajšok eviduje 487 výjazdov k objavenej munícii, za posledných päť rokov to bolo takmer 2900 prípadov, posledné zranenie v dôsledku neodbornej manipulácie s muníciou z čias druhej svetovej vojny polícia registruje z novembra 2018.
Menej často, na severovýchode Slovenska, sa na povrchu ocitne aj vyše storočia staré strelivo z prvej svetovej vojny.
Jarné a jesenné obrábania polí a prestavby starých rodinných domov sú príležitosti nájsť nepríjemný a stále smrteľne nebezpečný suvenír.