PÚCHOV. Hosťom nedávneho festivalu poézie, ktorý organizovala mestská Knižnica V. Roya, bola i lektorka kurzu tvorivého písania Martina Boleková. Porozprávala nám o láske k písaniu i čítaniu.
Čím je pre vás literatúra?
Odkedy som sa naučila čítať, čítam. Možno je to aj vďaka staršiemu bratovi, ktorý bol vždy vášnivým čitateľom. Či jedol, či oddychoval, všade ho sprevádzala kniha. Odkukala som to. Ako dieťa som čítala všetko, čo čítal on – od mayoviek až po pána Tragáčika.
Kde hľadať korene vašej vlastnej tvorby?
Písať som sa pokúšala už ako gymnazistka, ale nenazvala by som to literatúrou. Prvý impulz prišiel na výške. Potom som sa dlhšie odmlčala a k písaniu som sa vrátila, až keď som začala pracovať.
Písala som básne, ale tie som brala viac ako psychohygienu. Neskôr som začala písať prózu. Hoci je to náročné a zložité, robím to rada. Človek je vtedy tak trošku stvoriteľom. Vytvorí vlastný svet, vymyslí postavy, dá im charaktery. Baví ma týmto spôsobom skladať novú fiktívnu realitu.
Víkend bude horúci, meteorológovia vydali výstrahy pre Trenčiansky kraj Čítajte Väčšina vášnivých čitateľov sa asi nestane spisovateľmi. Vy áno. Čo bolo impulzom?
Začala som publikovať na literárnych serveroch, najmä na československom serveri Pismák. Publikovala som pod pseudonymom a ľudia na moje texty hneď reagovali. To sa mi páčilo. Vytvorili sme tam komunitu, na stretnutiach sme čítali svoje texty, diskutovali o literatúre. Tam ma posmelili, aby som texty posielala do súťaží. Prišli úspechy a tie človeka podporia. Na druhej strane písanie nepovažujem za životnú potrebu, bez ktorej by som neprežila. Som v podstate konzumentom literatúry. Rada čítam, rada žijem vo fiktívnom svete, ale nemusí to byť nutne svet mojich textov. Hlavne potrebujem byť kreatívna a to v akomkoľvek smere.
