Čo sa dialo v šatni Púchova na Nou Campe? Holeščák vyťahuje nepoznané detaily

Pred pár dňami sme si pripomenuli 17. výročie pamätného futbalového zápasu, v ktorom Matador Púchov šokoval hviezdami nabitú FC Barcelona.

Na nezabudnuteľné stretnutie sme si zaspomínali prostredníctvom rozhovoru s vtedajším manažérom Púchova PAVLOM HOLEŠČÁKOM a prebrali sme aj iné vážne futbalové témy.

Ako si s odstupom času spomínate na zápas proti Barcelone?

Sú to veľmi pekné a príjemné spomienky. Samozrejme, človek zalistuje aj do minulosti, akým spôsobom sme sa k tomu dopracovali. Je to história za päťsto, ako sa hovorí. Keď mi synovia pošlú nejaké archívne videá zo zápasu, ešte aj teraz ma to vie rozcítiť.

Samozrejme, sledujem aj zápasy našich celkov v Európe. Naposledy Dunajskú Stredu v Linzi. Nedá mi to, musím povedať, že som sa vnútorne pohoršil nad vyjadrením redaktora denníku Šport, ktorý tento zápas prirovnal k tomu nášmu proti Barcelone. Nechcem nikoho uraziť, ale porovnať Barcelonu, top svetové mužstvo, s Linzom, ktorý patrí medzi mužstvá, slušne povedané zo štvrtého šuplíka, je podľa mňa trúfalé.

Púchov bol vtedy kritizovaný za nepresvedčivé výkony v lige a všetky predzápasové prognózy o vysokej porážke vyvrátil senzačnou remízou. Čím podľa vás Púchov Barcelonu zaskočil?

Barcelona je výzva pre každého, ale, samozrejme, musíte na to mať čiastočne kvalitu. Keď ju však nemáte, musíte ju vynahradzovať bojovnosťou a inými vecami. Hoci sme v lige prežívali útlm, ktorý je svojim spôsobom prirodzený, chalani sa proti Barcelone dokázali zomknúť a predviedli vynikajúci výkon. Nepamätám si mužstvo nášho rozmeru, ktoré by proti Barcelone kopalo trinásť rohov a odohralo proti nej viac-menej vyrovnanú partiu. Keď si celý zápas pozriem s odstupom času, je až neuveriteľné, v akej intenzite a nasadení sme ho odohrali. A nedá sa povedať, že so šťastím – remízu si Púchov zaslúžil.

Akú odmenu za ňu chalani dostali?

Keďže bol náš hlavný sponzor Matador, veľa ľudí si aj do dnešného dňa myslí, že v akých neuveriteľných podmienkach naši hráči fungovali. Vôbec to nie je pravda. Bola to eufória, ale chalani ju nevedeli pretaviť do toho, že by spoločne niekde išli a ponocovali. Bola spoločná večera, bolo poďakovanie, ale nič viac ako si možno ostatní myslia.

Zápas sa odohral na Štadióne Antona Malatinského v Trnave. Nebola žiadna možnosť, aby sa hralo doma v Púchove?

My sme už podobný zápas organizovali proti Freiburgu. Bolo potrebné dodržať miesto, dátum a čas. A práve ten čas nás limitoval, pretože to muselo byť pod osvetlením. Vedeli sme, že si z nás verejnosť bude robiť srandu, keďže sme to mali na žeriavoch, ale cez to všetko som nesmierne rád, že sme ho odohrali doma v Púchove. Za to musím aj touto cestou poďakovať pánovi Rosinovi staršiemu, ktorý sa o to výraznou mierou pričinil.

Do Trnavy si na štadión našlo cestu 18 000 divákov. Zrejme to bolo šialenstvo, čo sa týka záujmu o lístky. Ako si na to spomínate?

Bolo to veľké šialenstvo. Ja si spomínam, že ľudia už o štvrtej ráno chodili vlakom do Púchova. Na štadióne sa za tribúnou tvorila veľká rada, kde naši fanúšikovia netrpezlivo čakali, kedy sa začnú predávať lístky. My sme mohli predaj vstupeniek nechať na agentúre, ale chceli sme, aby sa na zápas dostal predovšetkým púchovský fanúšik. Bolo to náročné, ale svoj účel to splnilo, keďže sa do Trnavy dostalo aj veľa Púchovčanov.

Privítať tak slávny veľkoklub bolo určite náročné aj po organizačnej stránke...

Áno, to bolo. Išli sme aj do takých detailov, ako sú napríklad podávači lôpt. Hoci nám ich Trnavčania v dobrom chceli poskytnúť. Nepristúpil som na to a dal som vybrať našich najlepších mládežníkov, ktorí za odmenu mohli byť v blízkosti Ronaldinha, Kluiverta a ďalších hviezd. Medzi týmito chlapcami boli mená ako Marek Šimáček, Paťo Mráz, Miško Vanák, ale aj Paľko Hrnčiarik.

A čo hráči FC Barcelona? Nemali nejaké špeciálne požiadavky?

Barcelona mala profesionálny tím ľudí, ktorý sa prakticky v predstihu postaral o všetko, čo sa týka organizácie, ubytovania, stravovania atď. Všetko si režírovali a organizovali sami. Musím však povedať, že hoci to boli veľké hviezdy, nemali vôbec hviezdne maniere. Príjemní normálni ľudia, ktorí sa na nič nehrali. To sa mi veľmi páčilo.

Máte nejakú vtipnú alebo zaujímavú príhodu spojenú s týmto zápasom?

Skôr s odvetou na Nou Campe, ktorá pre nás dopadla neslávne. Po predzápasovom tréningu prišli domáci novinári za Máriom Breškom. Nasadili mu na hlavu sombrero a dali mu do ruky laso, v ktorom bola celá barcelonská zostava. Stačilo len zatiahnuť slučku a pod tým bol nápis „Olé!“. Pre domácich to bolo vtipné, ale pre nás menej, keď celý štadión po treťom góle v našej sieti začal skandovať „Olé!“

Tiež zaujímavosťou bola predzápasová príprava. Tréner Zaťko pripravoval hráčov tak, aby boli maximálne koncentrovaní na zápas. Po príprave však do kabíny prišli púchovskí funkcionári, ktorí do napätej atmosféry priniesli odľahčenie, vtipy a náladičku. K tomuto však musím dodať, že nechcem ani len naznačiť, že práve to mohol byť dôvod vysokej porážky. Mysleli to od srdca – chceli, aby si chalani zápas užili.

Stretávate sa s niektorým z hráčov vtedajšieho Púchova? Prípadne, robia sa nejaké spomienkové stretnutia?

Informujem sa o tých chlapcoch a som s nimi aj v kontakte, možno nie často, ale s niektorými sa aj stretneme. Sú to napríklad Ivo Belák, Peťo Hricko, Tomáš Bernady, Igor Holčík, Paľko Brisuda a ďalší. Myslím si však, že nielen na hráčov, ale celkovo na ľudí, ktorí pre šport v Púchove obetovali veľa, sa zabúda. Spomeniem napríklad šéfa MŠK Janka Kaššovica, bratov Šamánkovcov, pani Helenu Michalcovú, ktorá robila hádzanú, Libora Fialu v hokeji alebo Ivana Štefka pri volejbale. Týmto ľudom by sa mala prejaviť veľká vďaka. Mesto ani vedenie MŠK si na týchto ľudí nespomenie, čo ma veľmi mrzí.

Počas vášho pôsobenia v Matadore sa Púchov dostal z druhej ligy až do pohárovej Európy. Ako si na toto obdobie spomínate?

Išli sme si takou svojou zdravou cestou, kde sme prakticky až na tretí rok postupovali. Chceli sme si to vždy uhrať sami a čistým spôsobom. Do tretice sa nám podarilo postúpiť, ukázala sa najmä stabilita kádra. Tréneri, ktorí tu boli, urobili kus dobrej roboty, za čo im patrí veľká vďaka. Neviem, ktorý nováčik bol trikrát po sebe v Európe. Málokto si to uvedomuje. Boli to pekné chvíle, na ktoré rád spomínam a najmä na realizačný tím – bola to jedna rodina.

V súčasnosti sa hrá v Púchove druhá najvyššia slovenská súťaž. Sledujete ako sa Púchovu momentálne darí?

Áno, sledujem a fandím im. Niekto by si mohol povedať, že Púchovu neprajem, pretože som dosť kritický, čo sa týka niektorých vecí. Nepáči sa mi najmä práca s mládežou, chýba mi skauting, väčšia aktivita na školách, ktoré sú pod gesciou mesta. Je to beh na dlhú trať, ale hnevá ma, že sa prakticky chválime cudzím perím. Nespolupracujeme s okolím tak, ako by sme mali. Nie len brať okolitým klubom hráčov kvôli kvantite, ale aby bol ozaj ten výber prospešný pre ich rast. Ak dieťa z dediny v Púchove nehráva a na dedine by si zahralo, tak je to chyba.

Okrem Púchova ste pôsobili pri futbale aj vo vedení na Myjave, v Nitre, Petržalke či Žiline. Ako si na tie časy spomínate?

Necítil som sa nikdy pasovaný za žoldniera, ktorému kde otvoria dvere, tam ide. Nikdy som si nedovolil hovoriť trénerom do zostavy. Do Púchova prišli ľudia, ktorí razili práve túto filozofiu vedenia klubu, preto som sa rozhodol odísť. Pôsobil som v Nitre, ktorá mi podala pomocnú ruku a zažil som tam pekné obdobie. To, čo sa tam deje teraz, nie je dobré. Klub si nezaslúži, aby tam vedenie fungovalo takýmto spôsobom. Z Nitry som išiel potom do Žiliny, kde som sa stal riaditeľom klubu. Po roku a pol plnom pekných momentov vo futbalovej Európe som prijal funkciu zastrešovať mládež MŠK. V akadémii sa urobilo kus skvelej roboty, na čo som hrdý. So Žilinou som sa rozišiel v dobrom a išiel som do Petržalky, ktorá ma oslovila po vypadnutí do druhej ligy. Rovnako pre mňa nezabudnuteľné obdobie, možno nie tak vydarené z ekonomickej stránky, ale neľutujem, že som do toho išiel. S odstupom času prišla Myjava, kde sa mi veľmi páčila filozofia klubu. Boli to pekné zážitky a ani na jeden z týchto klubov som nezanevrel.

V ktorom klube, kde ste funkcionárčili, sa točili najväčšie peniaze?

V Žiline. Musím však podotknúť, že cieľavedome. Žilina profitovala, jednak zo ziskov za účinkovanie v UEFA, ale aj z predaja hráčov. V tom čase sa aj majiteľ rozhodol vystavať tribúny, čiže peniaze boli aj veľmi dobre investované.

Angažujete sa nejakým spôsobom ešte pri futbale?

Ja futbalu teraz môžem len fandiť. Napĺňa ma však blízke okolie ako Lednické Rovne a Beluša, kde sa rád prídem pozrieť na zápas. Ľudia v týchto dedinách urobili obrovský kus práce, čo sa týka infraštruktúry. V týchto obciach sa usilovne pracuje a som rád, že na dedinách rastie infraštruktúra ešte vo väčšom tempe ako v mestách. Pri futbale som ešte svojim spôsobom ostal, pretože pracujem pre jednu českú firmu, ktorá robí prírodné aj umelé trávniky.

Ako sa vám pozerá na slovenský futbal?

Vážim si ľudí, ktorí dnes do futbalu investujú svoje peniaze. Vďaka nim sa postupne zlepšuje infraštruktúra štadiónov. Napríklad na Tehelné pole môžeme byť nesmierne hrdí. Máme Národný štadión, vážme si to. Nie, my len kritizujeme predraženie – to nech hodnotí niekto iný.

Čo sa týka reprezentácie, tam mám tiež výhrady. Rozbila sa partia okolo Škrtela, Hamšíka a spol., ktorí mohli ešte dneska fungovať pri mužstve. Ja nehovorím, že sú to spasitelia, ale za nich tam bola vnútorná sila a ochrana kabíny. Bolo potrebné generačnú výmenu robiť troška s citom. Bohužiaľ už sme v inej fáze a chalanom treba držať palce, aby boli podporovaní spoločnosťou a aby odovzdávali celé srdce.

Čo podľa vás najviac škodí slovenskému futbalu?

Mrzí ma najmä trend posledných rokov, vysoký nárast cudzincov v našich súťažiach. Nie som rasista, ale v tretej lige by som nedovolil zahraničného hráča a vo štvrtých a nižších ligách už v žiadnom prípade. Musíme sa vrátiť k nejakým pravidlám, nastaviť systém. Rozumiem, že je to ťažké ovplyvniť, keď to financuje sponzor. Avšak keď je klub financovaný z mesta, mal by prioritne presadzovať lokálpatriotizmus, raziť filozofiu domácich hráčov. Vidíme, čo sa robí v Trenčíne, to mi popravde ide hore krkom. Filozofia „My sme Trenčania!“ tam vôbec neplatí. AS má výborný dorast a z neho sa tam pomaly nikto nedostane. Je to predajná farma. SFZ by mal pouvažovať nad tým, kde a aké peniaze dáva do mládeže a akým spôsobom sa mu to vracia. Lebo potom trpíme aj na reprezentáciách. Keby sme dnes nemali Žilinu, bohvie, kde by sme boli teraz.

V súčasnosti rezonuje v spoločnosti obmedzenie organizovania športových podujatí. Aký máte na to názor?

Tie rozhodnutia sú absolútne iracionálne. Podľa mňa je to strieľanie od pol pása, pretože keď takéto opatrenia schválim, musím mať nepriestrelnú argumentáciu podloženú štatistikou. Konečne som počul v rámci epidémie ostro vystúpiť prezidenta SFZ, pána Kováčika. Bol tvrdý, ale v dobrom slova zmysle. Sú to vážne veci, treba mať pokoru ku všetkému čo odborníci pripravia, ale nech to nerobia politici.