Bystričania majú po deviatich odohraných zápasoch na svojom konte 13 bodov a patrí im siedma priečka. „Odišiel som kvôli výsledkom,“ potvrdil Vágner, ale vzápätí dodal: „Aj keď si nemyslím, že boli zlé. Zo šiestich zápasov sme hrali štyri vonku a mali sme plus päť bodov.“
V klube chceli zmenou trénera dať hráčom nový impulz. „Ja som nebol proti. Ale podľa ďalších troch výsledkov vidím, že to veľmi nepomohlo, Považská trikrát po sebe remizovala,“ povedal Vágner.
Ten sa vrátil pod Manín v roku 2017. „Prišiel som sem z Púchova, keď bolo mužstvo v šiestej lige. Zažil som fúziu s Borčicami, veľkú prerábku mužstva. Bolo to zložité obdobie pre považskobystrický futbal,“ spomínal Vágner.
Od futbalu si chce oddýchnuť. „Pätnásť rokov som bol pri futbale popri zamestnaní. V klube mi ponúkli trénovanie dorastu, ale to som odmietol,“ povedal.
V MŠK myslia na postup do druhej ligy. „Chcel som pre to urobiť všetko. Aj keď si myslím, že to ešte nie je pripravené. Prerába sa štadión, už sme aj rozmýšľali, že budeme domáce zápasy hrávať niekde mimo. Toto nie je atmosféra na postup. Ide aj reorganizácia súťaže, tretiu ligu zostane hrávať prvých desať mužstiev, chcú ju hrávať všetci, je to zložité,“ opisoval Vágner.
Tím sa pred sezónou vystužil o známe mená. „Kuciak je vzor pre mladých, aj Demjan a Zuziak. Ten je mladý, má v sebe potenciál, môže byť jedným z najlepších v lige. Demjan má už svoje roky, 38 rokov je na útočníka dosť. Takisto Častulín, ten má už 35. Hovoril som, že mužstvo je už trocha prestarnuté,“ myslí si bývalý tréner MŠK.
O hráčov je na strednom Považí núdza. „Na malom priestore je tu veľa tímov, druholigoví Púchov a Dubnica, tretia liga sa hrá aj v Beluši a Lednických Rovniach. Dorastenci hrávajú tretiu ligu, tá je slabá na to, aby ste z nej mohli stiahnuť hráčov do áčka,“ posťažoval sa.
Podarilo sa však poskladať dobrý tím, čo tomu chýba, aby bola na tom Považská lepšie? „Káder je dobrý, patrí medzi tri, štyri najlepšie v lige. Ale v Považskej je cítiť napätie, v každom zápase sme boli pod tlakom,“ odpovedal Vágner.
Krivdu kvôli koncu klubu necíti. „Hrával som tu desať rokov, bývam v Upohlave, cítim zodpovednosť ku klubu. Ale nie som na nikoho nahnevaný, odchodu som sa nebránil. Chcel som dať mužstvu nejaký impulz,“ hovoril presvedčivo.
Futbal je náročný na čas. „Mal som zabité víkendy, cez týždeň štyri tréningy. Možno mi futbal po čase začne chýbať, ale teraz chcem mať konečne voľné víkendy. Pätnásť rokov popri zamestnaní nie je žiadna „sranda“. V klube chceli, aby sme trénovali ešte viac. Ale hráči majú zamestnania, ťažko fyzicky pracujú, murujú, zvárajú,“ povedal Vágner.
Ako aktívny hráč zažil na začiatku deväťdesiatych rokov postup ZVL do federálnej ligy. „Boli to krásne roky,“ spomínal Vágner. „Postup do československej ligy bol neskutočný, v meste bola neuveriteľná eufória, mávali sme plný štadión. Mali sme solídne mužstvo, aj keď dosť neskúsené, možno okrem Joža Kukučku. O postup sme sa bili so Žilinou. Strojárne nám tu vytvárali výborné podmienky,“ pokračoval.
Považania sa udržali medzi československou elitou len rok. „Asi sme postúpili do federálnej ligy v nepravý čas, tesne po revolúcii. Vypadli sme, potom padli aj strojárne, pádu futbalu v Považskej sa už asi nedalo zabrániť,“ zakončil Vágner.
