J. Zápotoka: Dubnica potrebovala pomôcť, musel som prestúpiť

Pochádza z Hažlína neďaleko Bardejova, kde spolu s bratmi futbalovo vyrastal. V mladom veku prestúpil do Dubnice, kde sa postupne prepracoval až do prvého mužstva. Talentovaný stredopoliar, najmladší brat zo známej súrodeneckej trojice, mal našliapnuté na veľkú futbalovú kariéru. V roku 2009 prestúpil do Lechu Poznaň, s ktorým získal majstrovský titul. Pôsobenie v Poľsku však jeho kariéru pribrzdilo. Na otázky nám odpovedal JÁN ZÁPOTOKA (32).

Ako si spomínate na svoje futbalové začiatky?

S futbalom som začal, keď som mal sedem rokov. V Bardejove som najskôr trénoval vo vyššej vekovej kategórii pod vedením Jozefa Mateja. Postupne som sa vekovo dorovnal a hral som so svojimi rovesníkmi. Keď som mal pätnásť, prestúpil som do Dubnice, kde som sa dostal až k mužom.

Prečo ste prestúpili práve do Dubnice v tak mladom veku?

V tom období mala Dubnica výbornú akadémiu a veľa hráčov z východu zamierilo práve tam. Dubnica dávala príležitosť mladým hráčom. Bolo tam jednoduchšie prepracovať sa do seniorského futbalu skôr ako v iných prvoligových kluboch. Bolo to dôležité a ťažké rozhodnutie, keďže sa celá moja rodina musela presťahovať do Dubnice.

Bola to práve Dubnica, kde ste sa cítili futbalovo najlepšie?

Najlepšie som sa cítil zrejme tam. Dali mi príležitosť zahrať si najvyššiu slovenskú súťaž v mladom veku. V podstate som mal ešte len osemnásť rokov a už som mal na konte prvý ligový štart. Myslím si, že v inom klube by som túto možnosť tak skoro nedostal.

V lige máte odohratých viac ako 70 zápasov. Máte nejaký duel, ktorý vám utkvel v pamäti? Na ktorý si rád zaspomínate?

Nepatrím medzi hráčov, ktorí sa zaoberajú štatistikami. Nikdy som si nepočítal ani ligové štarty. Ak si mám vybrať nejaký pre mňa špecifický zápas, zrejme by to bola práve moja premiéra v lige. Hrali sme vtedy proti Ružomberku. Odohral som síce len desať minút, ale na tento zápas si rád spomeniem.

Ide o raritu, aby v drese prvoligistu nastupovali traja bratia. Vám sa to podarilo v dubnickom drese. Aké máte na to spomienky?

Popravde si na to až tak dobre nepamätám. Myslím, že to bolo len pár minút, keď sme boli všetci traja na ihrisku. Hráč, keď je v zápale hry, tak tieto veci nevníma. Teda aspoň ja som to príliš neprežíval a skôr som sa sústredil na svoj výkon.

Bol niekto iniciátorom toho, aby ste hrali spoločne v jednom mužstve?

Nemyslím si, že by to niekto z nás inicioval. Bola to v podstate náhoda. Najstarší brat Lukáš hrával vtedy za Slovan. Tomáš bol v tom čase v Dubnici. Po ňom som tam prišiel aj ja. Nakoniec vedenie stiahlo do Dubnice aj Lukáša, a tak sme sa tam ocitli traja spoločne.

Z Dubnice ste prestúpili do poľskej najvyššej súťaže. V Lechu Poznaň ste pôsobili tri sezóny. Ako sa zrodilo toto angažmán?

Vedenie Lechu ma sledovalo už dlhšie. Bol som s nimi aj na sústredení v Rakúsku. Odohral som pár prípravných zápasov a rozhodli sa ma angažovať. Dubnica mala vtedy finančné problémy. Nechcem, aby to vyznelo zle, ale svojim spôsobom som im pomohol. Aby som neodišiel preč zadarmo, najskôr som podpísal novú zmluvu s Dubnicou a až potom som prestúpil do Poľska.

Mali ste aj iné ponuky?

Mal som stretnutie aj s vedením Petržalky, ktorá v tom čase hrala Ligu Majstrov. Myslím si, že okrem Lechu a Petržalky tam iné ponuky neboli. Teda aspoň som nemal o tom žiadnu vedomosť.

Aké máte spomienky na obdobie v Poľsku?

Spomínam na to veľmi dobre. Naučil som sa veľa vecí. Nielen po futbalovej stránke, ale aj po tej ľudskej. Bol som tam sám, čiže som si vyskúšal aj iný život. Je pravda, že v Poľsku som veľa zápasov neodohral, ale spomienky na to obdobie mám pekné.

Viete s odstupom času vyhodnotiť, prečo vám tréner Lechu nedával až takú dôveru?

Nemyslím si, že by som mal problém s trénerom, pretože ja som nekonfliktný typ človeka. Poľská liga je kvalitná súťaž. Samozrejme, bola tam veľká konkurencia. Poviem to otvorene, bol to pre mňa zrejme veľký klub a jednoducho som na to asi nemal.

Vašim spoluhráčom v Poznani bola súčasná megahviezda – Robert Lewandowski. Aký to bol hráč a človek? Ako si ho pamätáte?

Už vtedy bol vynikajúci hráč, ktorý dokázal z každej pozície skórovať. Veľmi mu pomáha jeho manželka. Tá sa o neho dobre stará a pomáha mu predovšetkým, čo sa týka životosprávy. Po ľudskej stránke si ho pamätám ako prijemného a veľmi pohodového chlapíka.

Neľutujete, že ste nezostali v Dubnici, prípadne neskúsili iný klub?

V tom čase bola situácia v klube taká, že som musel odísť. Dubnica na mňa trocha tlačila, aby som prestúpil. Potrebovali peniaze pre ostatných chalanov na výplaty, tak som odišiel. Neľutujem to. V Poľsku som zažil skvelé momenty. Vyhrali sme majstrovský titul, hrali sme skupinu Európskej ligy a mám na to pekné spomienky.

Dostali ste sa aj do reprezentácie do devätnásť rokov. Ako si na to spomínate?

Samozrejme, bolo to pekné obdobie. V reprezentácii som hral okrem devätnástky aj v dvadsiatke. Škoda, že som sa už nedostal do dvadsaťjednotky. V tom čase som už pôsobil v Lechu a chýbala mi väčšia zápasová prax. To bolo zrejme dôvodom, prečo som sa do nominácie nedostal.

Je niečo, čo by ste spätne vo vašej kariére spravili inak?

Asi nie. Myslím si, že všetky rozhodnutia, ktoré som spravil boli dobré. Keby som viacej hrával v tom Poľsku, možno by som tam pôsobil až doteraz. Proste to nevyšlo a beriem to tak, ako to je.

Sledujete futbalové dianie u svojich predošlých zamestnávateľov?

Samozrejme, že sledujem. Rád sa idem pozrieť aj na futbal do Dubnice. Čo sa týka Poľska, tak sledujem výsledky, ako sa im darí. Tiež si všímam aj niektorých svojich bývalých spoluhráčov, kde hrajú a čo robia.

Veľa futbalistov po skončení aktívnej hráčskej kariéry skúsi trénerstvo. Neláka vás táto cesta?

Ani nie. Pravdupovediac, som sa nad tým ani nezamýšľal.

Čomu sa momentálne venujete?

Pracujem v Púchove v Continentali.

Aktuálne ste hráčom Dolných Kočkoviec. Prečo práve tento klub?

V podstate, brat Lukáš je trénerom a stiahol si ma tam. Mám to aj blízko práce a to je výhoda. Sú tam hráči, čo hrávali aj vyššie súťaže, tak možno aj kvôli tomu.

V aktuálnej sezóne ste neodohrali ani minútu. Prečo?

Momentálne sa futbalu až toľko nevenujem. Nie, že by som nemal čas, ale posledný rok mi futbal prestal chutiť. Ak by sa ešte objavila nejaká ponuka, možno by som to skúsil, ale vyššiu ligu asi nie.