Aké máte spomienky na bratislavský Slovan? Prešli ste všetkými jeho mládežníckymi kategóriami.
Čo sa mládeže týka, tak to bolo krásne obdobie. Bol som v Slovane od svojich šiestich do sedemnástich rokov. Mali sme výborné mužstvo, ktoré sa postupne, ako sme rástli, dopĺňalo.
Aj napriek neľahkým podmienkach sme získali v mladšom aj staršom doraste slovenské tituly, vonku aj v hale.
Boli sme dobrá partia, mali sme dobrých trénerov. Viacero z nás bolo aj v reprezentácii.
U mužov to bolo horšie. Odišiel som do Belgicka, ale klub mal existenčné problémy, tak som sa vrátil domov. Chcel som trénovať, ale Slovan sa tváril, ako keby som tam dvanásť rokov vôbec ani nebol.
V ROZHOVORE SA EŠTE DOČÍTATE
- Aký bol Marek Hamšík v mládežníckom Slovane
- Prečo Augustín neprestúpil do Holandska, aj keď ho tam chceli
- Prečo odišiel až do tretej belgickej ligy
- Ako okľukou stiahol Augustína Slovan z Petržalky
- Či má na belasých ťažké srdce
- O divnom správaní rakúskych majiteľov
- Ako sa pozerá na to, že v súčasnom Slovane sa to len hemží legionármi
- Či ho ešte baví kopať šiestu ligu v Lysej pod Makytou
Nechápal som to, bol som sklamaný. Začal som teda trénovať s Interom, po pár dňoch ma oslovili, že ma chcú, a tak som podpísal aj zmluvu.
Mohol som dostať v Slovane viac šancí, ale nechcem teraz vyplakávať. Nie som jediný prípad, ku ktorému sa materský klub zachoval takto. O mňa už nejde, ide o tých mladých, čo túžia hrať za veľký Slovan a ich rodiny, ktoré im túžia na veľkom Slovane fandiť.
Na Tehelnom poli ste vyrastali aj s Marekom Hamšíkom. Už vtedy to bol výnimočný hráč?
Vyčnievali sme tam štyria, ja, Marek, Juro Piroska a Jano Nemček. Boli tam aj ďalší šikovní chalani, plus výborní hráči o kategóriu vyššie v staršom doraste.
Marek bol a je veľmi dobrý futbalista, oproti nám mal aj trochu potrebného šťastia. Mladý hráč potrebuje, aby sa nezranil, aby dostal dôveru v zahraničí. Veľmi mu to prajem a som rád, že som s ním mohol hrať.
Zo Slovana ste sa vybrali na skusy do Holandska. Den Haag vás chcel na prestup, ale Slovan vraj pýtal priveľa peňazí. Je to pravda?
Vysvetlím to. Slovensko už vtedy bolo v Európskej únii, ale v Holandsku nás ešte tak nebrali. Ajax Amsterdam a iné veľké kluby tam vtedy brali na skúšky a podpisovali veľmi veľa mladých hráčov mimo EÚ. Tých, ktorí sa nepresadili, odstavili. Ostali na ulici, drogy, kriminalita a podobne.
Holanďania stanovili zákon, že keď klub berie hráča zo zahraničia, tak musí do hráča investovať veľkú sumu peňazí na ubytovanie, stravu, školu, letenky, plus vreckové. Aby ho bral skutočne preto, že mu na ňom záleží.
V Den Haagu som bol týždeň, v sobotu sme hrali prípravný zápas, vyhrali sme 4:3 a ja som strelil hetrik. V útoku som hral s Eljerom Eliom, holandským reprezentantom.
Den Haag chcel, aby som tam zostal. Ale Slovan bol v situácii, že potreboval peniaze. Zapýtal si za mňa toľko, že Holanďania si to spočítali tak, že namiesto mňa si môžu kúpiť rovno dvoch hráčov do áčka.
Ďatelinka pred súbojom s Vémolom: Nebudem hrať jeho hru Čítajte Toto je problém na celom Slovensku, kluby chcú veľa peňazí a hneď, namiesto toho, aby mysleli do budúcnosti, na percentá z ďalšieho predaja. Je to veľká škoda, mohol to byť zásadný zlom v mojej kariére.
Napokon ste odišli do Belgicka. Prečo až do tretej ligy?
Hrali vtedy baráž o postup do druhej ligy. Hrať druhú belgickú ligu v osemnástich nie je vôbec zlé. Mal som víziu neísť hneď do väčšieho klubu. Bohužiaľ ale klub začal mať existenčné problémy a do druhej ligy nepostúpil. Tak som sa musel opäť vrátiť.
Čo nasledovalo potom?
Chcel som doma len trénovať a opäť odísť, ozvali sa mi Metz z Francúzska. Ale prehovorili ma v Interi, aby som tam zostal a hral prvú ligu. Žlto-čierni mali vtedy výborný tím, hrával som s Ďurom Halenárom, Peťom Petrášom, Radom Kunzom, Majom Tomčákom. Bol to dobrý krok zostať tam.
Hrávali ste aj v Senci či pražskom Bohemians. Na tieto kluby máte aké spomienky?
Veľmi dobré. V Senci sme mali dobré mužstvo, s Bohemkou sme postúpili do Gambrinus ligy. Na klokanov chodilo do Ďolíčku sedemtisíc ľudí.
Najkrajšie časy ste zažili v Petržalke, je tak?
V tom čase pán Kmotrík kúpil Slovan a Petržalku nechal tak. Tá potom vypadla do druhej ligy. Museli sme vybudovať nové mužstvo, hrávali sme na Rapide. Sezóna sa mi veľmi vydarila, strelil som sedemnásť gólov a na sedemnásť som prihral.
Prečo vás potom stiahol Slovan ku sebe?
Bolo to až smiešne. Bol som na dovolenke, už som bol dohodnutý s iným klubom. Zrazu mi zavolali zo Slovana, že sa mám hlásiť na prípravu, že som ich hráč.
Skrátka videli, že sa mi darí a využili možnosť, že som bol v predchádzajúcej Petržalke, ktorú mal iný majiteľ.
Máte na belasých ťažké srdce?
Za Slovan som hral iba v jednom zápase, tri minúty. Ale bolo to proti AS Rím s Francescom Tottim a porazili sme ho. Bol to krásny pocit, veľmi si to vážim.
Aj napriek všetkým sklamaniam som zažíval v Slovane pekné chvíle, v skupine Európskej ligy sme mali Paríž St. Germain, Athletic Bilbao, Salzburg, Nikóziu.
Niekde som sedel na lavičke, niekde na tribúne, ale zážitky to boli obrovské.
Pôsobenie v Slovane som nevnímal negatívne. Nechcem vyplakávať, že som nehrával. Iba nechápem, načo ma tam teda ťahali.
Kde všade ste hosťovali?
Bol som v Bystrici, Prešove, Nitre. Pod Zoborom som ukončil prvoligovú kariéru.
S Nitrou sme z ligy vypadli, ale bolo to proti silnému súperovi, Dunajskej Strede. Tú vtedy kúpil nový majiteľ a výrazne sa posilnili.
Keď som tam prišiel v polovici sezóny, tak Nitra mala na konte jedenásť bodov. Na konci ročníka to bolo už 38, ale ani to nestačilo na záchranu.
Potom ste odišli do Rakúska, do nižších súťaží. Bolo to pre vás finančne zaujímavé?
Určite. Dovolím si tvrdiť, že v kluboch hrajúcich o špicu sa dá zarobiť lepšie ako v našej najvyššej súťaži. Len mentalita Rakúšanov je taká, že nikdy neviete, čo od vás chcú.
Trníková opäť prekonala rekord Moravcovej Čítajte Prišiel som do mužstva, ktoré malo ambície nevypadnúť. Za mesiac sme z piatich zápasov štyri vyhrali a jeden remizovali. Majiteľom zrazu začalo vadiť, že nám musia vyplácať príliš veľa prémií a že máme veľa bodov.
Futbal ma bavil, no musel som dochádzať trikrát týždenne, trmácať sa po tme po ich cestách v poliach, to sa mi nechcelo.
Radšej som trošku pomohol futbalu v Marianke, kde sme mali úžasnú partiu a skvelé výsledky.
Presťahovali ste sa na stredné Považie, do Mestečka. Prečo?
Z jednoduchého dôvodu. Manželka je z Lysej pod Makytou. Mali sme nutkanie odísť z Bratislavy, pozerali sme sa tu po okolí. Zaujal nás tu taký kanadský zrub pod lesom. Tak sme sa presťahovali.
Hrávate šiestu ligu za Lysú. Baví vás ešte futbal?
Áno, stále ma to baví. Z Rakúska som bol najskôr v Marianke. Tam sme mali najprv problém zísť sa jedenásti. Ale potom sme začali robiť futbal inak, postúpili sme zo šiestej do piatej ligy, trisaťsedem zápasov po sebe sme neprehrali.
Porazili sme rezervu Interu s deviatimi druholigistami v základe, mali sme výborný kolektív, kde bol ale poriadok. Len čo dá človek trocha viac profesionalizmu do dedinskej súťaže, tak chalani úplne inak hrajú.
Zlomili ma aj v Lysej. Keď človek celý život hráva futbal, tak je to ako droga. Svokra má dom hneď pri ihrisku, celá rodina ma príde povzbudiť. Baví ma to aj preto, že chalani v Lysej pochopili, že futbal sa dá robiť aj inak, ako byť na spodku tabuľky, hádať sa s rozhodcami, nadávať si medzi sebou.
Teraz sme skvelý kolektív a každý vie, aká je jeho úloha v mužstve. Obec futbal podporuje, je tu veľa detí. Futbal na Lysej ožíva, už len nech prejde táto pliaga.
Čím sa živíte?
Mám plnoservisovú marketingovú agentúru. Šiesty rok organizujem spolu s ďalším bývalým futbalistom Peťom Pukalovičom detský festival, jedno z najväčších rodinných podujatí na Slovensku.
Volejbalová hviezda z Podmanína. Pobláznili Slovensko, okúzlila ju Budapešť Čítajte Hypoteticky, mohla sa vaša kariéra vyvíjať inak, keby vtedy nezapýtal za vás Slovan od Den Haagu priveľa peňazí?
Asi áno. Niektoré veci sa vo futbale nedajú naučiť, hráč ich musí mať vrodené. Bol som a aj som tvorivý hráč s dobrým futbalovým myslením. Počas zápasu vidím situácie inak ako ostatní. Mal som veľký prehľad v hre, dobrú techniku. Aj keď teraz to už so svojou váhou tak nestíham, snažím sa, aby lopta lietala (úsmev).
Keby som ako mladý trénoval tri roky v Holandsku, tak by som bol niekde inde. Niekto možno povie, že snívam. Ale ja sa na kariéru pozerám triezvo a mrzí ma len jedno. Že je na Slovensku stále veľmi veľa talentovaných mladých hráčov, ktorí nedostanú šancu v mužskom futbale. Obzvlášť v Slovane.
Ako vnímate fakt, že v súčasnom Slovane sa to len hemží legionármi a nie je v ňom takmer žiadny jeho odchovanec?
Skúsim to porovnať s Manchestrom United, mojím obľúbeným klubom. Je to obrovský veľkoklub, ktorý má svoju akadémiu. Chcú mať v áčku svojich odchovancov, snažia sa ich tam zapracovávať. Majú s nimi trpezlivosť a ak aj nie s odchovancami, tak aspoň s Angličanmi.
Prečo si toto nemôže dovoliť aj Slovan? Lebo chce vyhrať Ligu majstrov? Nikdy to nedosiahnu, vyhrať PVP sa podarilo iným legendám. V Slovane by bola úplne iná klíma, keby tam hralo šesť slovanistov, alebo aspoň Slovákov, a päť legionárov.
Ale takých, ktorí dajú za sezónu štyridsať gólov. Pre mňa nie je legionár ten, ktorého stretnú štyridsaťkrát na diskotéke.
Zažíval som to aj ja. Zahraničný hráč musí byť dvakrát taký dobrý ako domáci. My robíme opak, berieme sem smeti z celého sveta, ktoré nikto nechce a ešte im aj dáme veľké platy.
Ak by mal Slovan v tíme viac odchovancov, tak by naň prišlo aj viac rodín, kamarátov, prajníkov. Takto sa buduje fanúšikovská základňa.
Nebuduje sa kotlom s počtom dvesto chuligánov. Tým nechcem nikoho uraziť, sú verní Slovanu, čo je super, a fandia, čo je ešte lepšie.
My sme ako malí tiež chodili do kotla fandiť Kinderovi, Samovi Slovákovi, Peckovi, Tittelovi, Dubovskému, Timkovi, Demovi.
Chýba vzťah, to prepojenie, fanúšikovia, ktorí milujú klub preto, lebo v ňom hrajú ich známi, rodiny, blízki.
Takisto v našich kluboch chýba trpezlivosť s trénermi. Zase prirovnanie s Manchestrom, takého Alexa Fergusona mohli vyhodiť desaťkrát, ale neurobili to. S O. G. Solskjearom je to to isté.
Na záver, aké máte spomienky na slovenskú reprezentáciu? V U17 ste boli dokonca jej kapitánom.
V reprezentácii bolo vždy dobre. S chalanmi sme sa podpichovali, tvorili sa tam veľmi dobré kamarátstva. Odohrali sme veľmi dobré zápasy, porazili sme Belgičanov, Čechov, Rusov. Reprezentácia je niečo výnimočné v kariére športovca.
Chcem sa poďakovať všetkým trénerom, ktorí ma niečo naučili. Každý jeden mi dal veľa. Osobitne môjmu prvému, Macovi Medveďovi, ten dal v prípravke základy techniky veľa šikovným futbalistom. Ja som z nej ťažil celý svoj futbalový život.
Taktiež ďakujem rodičom a bratovi, že ma podporovali. A rodine, manželke a deťom, že ma podporujú, aj keď je to na úkor času, ktorý s nimi môžem tráviť.
