Choroba, s ktorou sa aktuálne pasuje svet od roku 2019, nie je prvou veľkou pandémiou, ktorá zasiahla našu spoločnosť. Celé dejiny Európy sú popretkávané morovými ranami, cholerovými pandémiami či inými nákazami neznámeho pôvodu.
Bola tu cholera aj čierna smrť
Ako sa naši predkovia dokázali vyrovnať s útokom neviditeľného nepriateľa, ako sa chránili, liečili a v čom sa ich boj proti epidémiám líši od toho nášho?
„Mor a iné vysoko nákazlivé ochorenia ničili Európu viac-menej v pravidelných intervaloch až do približne 18. storočia. Prvý dochovaný písomný záznam, ktorý stručne hovorí o chorobe obrovského rozsahu, máme z čias byzantského cisára Justiniána I. v 6. storočí. Treba však povedať, že epidémie sužovali svet už oveľa skôr, no v menšom, lokálnom rozsahu,“ povedala Dominika Kukučová, historička Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici.
GALÉRIA: Novorodenci zo stredného Považia Čítajte Avšak tá najväčšia morová epidémia v Európe, na ktorú sa s hrôzou spomína dodnes, je bezpochyby epidémia takzvanej čiernej smrti alebo súčasníkmi nazývaná aj Veľké umieranie.
„Naplno prepukla v roku 1348 a trvala ďalšie tri roky. Za tento čas si stihla vyžiadať až tretinu vtedajšieho obyvateľstva Európy. Čierna smrť sa začala šíriť v strednej Ázii z okolia Balchašského jazera smerom do Indie a Číny,“ pokračuje Kukučová.
Do Európy sa mor dostal po obchodných cestách, hlavne Hodvábnou cestou, ale i vďaka námorným obchodníkom.
„Prvýkrát sa jej príznaky objavili už v roku 1347 v Messine, v Taliansku. Z talianskych prístavov sa mor nekontrolovateľne rozširoval po Apeninskom polostrove do Francúzska, Španielska, Nemecka, Anglicka, dostal sa dokonca až do Škandinávie. Enormne rýchlemu šíreniu epidémie moru prispeli aj neúrodné roky a hladomor, ktorý oslabil obyvateľov v 1. polovici 14. storočia.“
Ľudia vtedy verili, že fyzio-logické procesy v ľudskom tele závisia od astrologických vplyvov, respektíve verili, že mor je spravodlivým Božím trestom.
Karanténa začala v 14. storočí
Rovnako ako dnes, i v minulosti boli ľudia proti novému neviditeľnému nepriateľovi, o ktorom nič nevedeli, bezradní.
„Lekári boli bezmocní, no túžba zachrániť čo najviac životov ich hnala vpred. V minulosti nemali lekári k dispozícii také moderné technológie, ako majú dnes. Neexistovali chemické laboratóriá, kde pracovali na vývoji vakcín alebo kde by mohli študovať a analyzovať nový vírus a jeho mutácie. Navyše doboví lekári nevedeli rozlíšiť takzvanú pľúcnu a bubonickú formu moru a riadili sa len vedomosťami z vlastnej praxe a ich najbežnejšie využívanou metódou liečby bolo púšťanie žilou,“ povedala historička Kukučová.
Identifikovať bacil, ktorý spôsobil pohromu v 14. storočí, sa podarilo až v 19. storočí Alexandrovi Yersinovi. „Už v minulosti ľudia vedeli, že najrozumnejším spôsobom prevencie je útek zo zamorených oblastí. V 14. storočí sa už stretávame aj s pojmom karanténa. Ako prvý zaviedli povinnú karanténu námorníkov, obchodníkov v Raguse, v dnešnom Dubrovníku, kde museli ostať v izolácii 30 dní,“ pokračuje Kukučová.
Ak sa u nich neprejavili žiadne klinické príznaky, boli vpustení do mesta.
„Slovo karanténa je odvodené od talianskeho spojenia quaranta giorni, teda štyridsať dní. Benátky karanténu predĺžili až na 40 dní. Vďaka nim sa dnes toto často skloňované slovo dostalo do našich slovníkov.“
Liečili najmä modlitbami
Ani v dnešných časoch nevieme presne určiť, ktorý liek je najvhodnejší na liečbu vírusu. Našťastie, veda a výskum idú vpred. Vedci stále prichádzajú s novými zisteniami.
„Experimentom sa nebránili ani naši predkovia. Treba pripomenúť, že náš spôsob liečby sa diametrálne líši od tej z dôb minulých, a to vďaka napredujúcej vede a technológiám. V minulosti považovali ľudia za najúčinnejšiu zbraň vieru v Boha, modlitbu a púte. Vznikali rôzne hnutia, ktorých členovia sa snažili sebaobetovaním, askézou, procesiami a púťami odvrátiť nákazu,“ povedala Kukučová.
Takým hnutím boli napríklad flagelanti. „S obdobím čiernej smrti sa nám spája aj desivý obraz doktora v maske so zobákom, ktorý pretrval až do novoveku. Maska v tvare zobáka mala nositeľa chrániť pred nákazou. Vzduch v zamorených priestoroch sa zvykol dezinfikovať dymom z rôznych liečivých bylín. K obľúbeným patrila napríklad šalvia.“
Pozornosť predstaviteľov krajín k otázke verejného zdravia a prevencie infekčných ochorení sa obrátila až v 17. storočí. „V Uhorsku sa prvé protipandemické opatrenia zaviedli až za vlády Jozefa I. v 18. storočí. Jeho nástupca Karol III. založil zdravotnú komisiu. Mária Terézia nechala vybudovať hraničné kontrolné stanice, kordóny, ktoré stáli hlavne na východných hraniciach ríše. Boli zriadené karanténne stanice, v podobe malých obytných domov, kde ľudia museli prečkať karanténu,“ pokračuje historička.
Tu museli v čase možného prepuknutia pandémie zostať aj tri mesiace. „To malo neblahý dosah najmä na obchodníkov, kupcov, remeselníkov. Každé porušenie opatrení sa trestalo, neraz aj odňatím slobody. Ako tvrdí uznávaná historička Tünde Lengeylová, zdravotnícke komisie sa viac sústredili na prevenciu pred ochorením než na samotnú liečbu choroby,“ povedala Kukučová.
Dôraz sa teda kládol na ochranu a prevenciu. „Napríklad počas 30. rokov 19. storočia sa prehnala Uhorskom vlna cholery. Aby sa zabránilo jej šíreniu, úrady vydali rozkaz dezinfikovať studne. Čo sa však nestretlo s pochopením u sedliackeho obyvateľstva, ktoré si myslelo, že ich vrchnosť chce otráviť.“
Zlomom bol objav vakcinácie
Prevenciou proti šíreniu infekčných ochorení je vakcinácia, očkovanie, ktorú poznáme vďaka francúzskemu biológovi a chemikovi Louisovi Pasteurovi.
„Ten prvú vakcínu vytvoril v druhej polovici 19. storočia. Pôvodne sa malo jednať o vakcínu proti bakteriálnemu ochoreniu hydiny, vtáčej cholere. Neskôr sa vakcína prvýkrát použila na ľudskom organizme v boji proti kiahňam,“ povedala historička Kukučová.
Postupne sa myšlienka vakcinácie ako prevencie pred šírením nákaz a chorôb rozšírila takmer do celého sveta. „V roku 1768 sa začalo očkovať aj v Rakúsko-Uhorsku na popud Márie Terézie. Ona sama sa nechala aj s celou rodinou zaočkovať proti kiahňam. Tak ako aj dnes, aj vtedy sa veľká časť obyvateľov stavala k očkovaniu s nedôverou.“
