Streda, 2. december, 2020 | Meniny má BibiánaKrížovkyKrížovky
TALENT SRDCOM NÁSOBENÝ

Janko Zachara, pästiar, aký sa rodí málokedy

Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on – chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky – musí niečo dokázať. A dokázal.


Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry, či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch a zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku...
Vo vitríne olympijského víťaza, zaslúžilého majstra športu Janka Zacharu sú na najčestnejšom mieste medzi trofejami dve medaily. Zlatá olympijská a hliníková z Trenčína. Prvá a posledná. V bohatej kariére vybojoval 451 stretnutí, 56 sa skončilo nerozhodne, 45 prehral. Iba jeden jediný raz k. o. Vraví o ňom: „Po prvý, ale i posledný raz som precenil svoje sily a podcenil súpera...“
Tristopäťdesiat víťazstiev, štyri tituly majstra republiky a šesť titulov majstra Slovenska, účasť na dvoch olympijských hrách v Helsinkách a Melbourne, na majstrovstvách Európy v Oslo, v Berlíne, v Luzerne, tri razy titul majstra republiky s družstvom Dubnice, ktoré trénoval. To je bilancia športovca, ktorý nielen v reprezentačnom drese či v drese klubu, ale na každom kroku sa snažil spĺňať predstavu olympijského víťaza. Láska k rodine, k rodnej Kubrej, rodnému kraju, úcta ku každému, kto si ju zasluhuje, a nesmierna skromnosť poznačujú každú hodinu jeho života. Nikdy neškúlil za výhodnými ponukami kdesi blízko či ďaleko od rodného Považia.
Dôchodca Janko Zachara, ešte nedávno skúsený odborník, majster v dubnickej ZŤS.
„Dávno, pradávno stavali vďační občania Grécka svojim olympijským hrdinom v rodnom meste sochy,“ pripomína v spomienke na „kubrianske živé striebro“ v knižke svojich reminiscencií známy športový komentátor a novinár Gabo Zelenay: „Janko Zachara si ju stavia sám!“
Spomienky na mladosť
„Každý mladý človek hľadá cestu k sebarealizácii. Túži po úspechu. Ani ja som nebol inakší. Ako chlapec som mal veľmi rád futbal, ale napokon si ma úplne opantal box. Zamiloval som si ho. Mojím prvým trénerom bol Podhradský. Ten si nevyberal, či je niekto chudobný alebo bohatý. Otec si pol roka odsedel v Ilave, keď sa blížil koniec vojny, poslali ho do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Boli to ťažké časy nielen pre našu rodinu. Po vojne sa rodil nový život. Vrátil sa otec. Začal sa budovať priemysel a s ním sa vyvíjal i šport. Prvé desiatky stretnutí som boxoval pod vedením trénera Jula Kamenického. Ako sedemnásťročnému zámočníckemu učňovi sa mi podarilo dosiahnuť prvý medzinárodný úspech víťazstvom na Všeslovanských majstrovstvách v Prahe. Môj ďalší športový rozvoj bol spätý s Julom Tormom. Boxovali sme spolu za Partizánske, veľa som sa naučil, aj odkukal z jeho umenia. Aj úspechy sa dostavili. Zažil som aj sklamania: na prvú olympiádu po vojne roku 1948 do Londýna som sa nedostal.
Vojenskú uniformu som obliekol roku 1950 v ATK Praha. Dostal som sa do prípravy olympionikov. Napokon len-len že som necestoval, ale zasiahol svojou osobnosťou Julo Torma. V príprave som urobil všetko, čo bolo v mojich silách. Na psychickú pohodu počas hier blahodarne pôsobilo i fínske prostredie – príjemné ticho, sauny, samé lesy okolo olympijskej dediny Otaniemi...
Helsinki 1952 – olympijský ring – váha 57 kg – finále...
Rozhlasový reportér alebo novinár by to povedal si takto: „V jednom rohu ringu stojí pripravený náš pästiar Ján Zachara. Na detskej tvári ani nevidieť, že postupne do finále vyradil Švéda Värmströma, Kórejčana Su, Maďara Erdeiho, Juhoafričana Leischinga. V druhom rohu netrpezlivo poskakuje Talian Caparari. Nikto z našej výpravy neočakával, že k takémuto stretnutiu dôjde. Veď pred odchodom na OH bolo toľko pochybností, či Zachara má vôbec do Helsínk ísť. Dokazovalo sa, že nie je spôsobilý na takú náročnú súťaž.
Pred začiatkom tretieho kola si Zachara uvedomuje, že náskok získaný v prvých dvoch kolách pri spôsobe rozhodovania olympijských rozhodcov nemusí ešte stačiť. Gong ukončuje boj. Zachara mal statočnejšie srdce. Musia to uznať aj rozhodcovia. Janko Zachara sa stáva druhým československým pästiarom, ktorý získava zlatú olympijskú medailu. V olympijskej Messuhalli zaznievajú tóny našej hymny na počesť Janka Zacharu!“
Príprava z pohľadu spisovateľa
Spisovateľ Rudo Moric, ktorý vo svojej tvorbe venoval osobitnú pozornosť deju, zaujímavosti príbehu, jeho dynamickosti a dramatickosti, v publicisticko – umeleckom živote olympijského víťaza Majster pästiarskych rukavíc (1954, 1961) v kapitole o víťaznej ceste skromného športovca venuje však pozornosť aj poryvom jeho duše pred veľkým bojom:
Janko ležal na mäkkom machovom pokrovci uprostred čučoriedia. Odpočíval po ľahkom tréningu, ktorým si denne udržiaval kondíciu. Bolo tu tak ticho – iba hocikedy sem doľahli tlmené hlasy od stavísk olympijskej dediny. Keby zboku nehučal príboj morských vĺn, cítil by sa ako v Končistej hore pod Inovcom.
Zajtra začnú boje. Zajtra a potom ešte niekoľko dní ukáže, či splnil sľub... V mysli rozvíjal pästný film toho, čo v Helsinkách doteraz zažil a videl. Spomínal si na najnapínavejšie preteky celej olympiády – beh na päťtisíc metrov. To bolo! Pretekári sa ruvali o každý meter, ba centimeter. Emil Zátopek nenádejal sa vo víťazstvo (zvíťazil v behu na 10 000 m i v maratóne – pozn. sprac.), počítal tak s tretím miestom – a predsa zvíťazil. Bojoval urputne, bil sa do poslednej sekundy. A práve preto, že vedel bojovať do konca, zvíťazil...
Janko sa pri týchto pretekoch všeličomu priučil. Najmä ho nadchla Emilova bojovnosť a skvelá taktika. Veru, jeho víťazstvo nebolo len dielom telesnej sily a pevnej vôle, ale v nemalej miere dielom myslenia... Tak splnil svoju vlasteneckú povinnosť... Ale ako ju splnia oni – pästiari? Ako ju splní on sám? Začal zvažovať svoje možnosti. V jeho váhe je najviac borcov. Víťaz bude musieť vybojovať päť ťažkých stretnutí. Kto bude ten, čo dôjde touto strmou cestou k zlatej medaile? „Budem bojovať, koľko vládzem!“ povedal nahlas, akoby sa s niekým zhováral. Keď zbadal, že sám so sebou hlasne hovorí, poľakane sa poobzeral, či ho niekto nepočúva...
Odmena za tvrdé tréningy
Prvé víťazstvo Janka povzbudilo. Po stretnutí so Švédom bol celkom čestný. Poznal, že svedomitá príprava mu skutočne pomohla... „Finálové“ ráno bolo vysmiate a vyumývané slnečnými lúčmi... Stál na stupni víťazov...
Len sťažka tomu všetkému veril. Veď to bolo ako sen. Veľký sen. Ale nie – predsa je to skutočnosť. Všetky boľavé miesta sa mu razom zahojili. V hrsti stískal puzdro miesta so zlatou medailou a kyticou žltých klincov, ktoré mu odovzdalo fínske dievča v kroji.
Na stožiar letí československá zástava. Halou sa rozliehajú prvé akordy hymny. Aká je len krásna! Tá vlajka i tá pieseň. Vypäl sa, hlavu zdvihol vysoko... Ale oči mu pritom vlhli od radosti: „Nešiel som sem nadarmo!“ A v tej chvíli sa cítil tak ľahko, akoby bol vtáčaťom v povetrí...
Tej noci mizerne spal. Myseľ mu blúdila okolo zlatej medaily... Akoby poduška mala čarovnú moc, stále sa mu zjavovali nové a nové vidiny. Hľa, vidí pred sebou kamaráta z detstva Joža Markovie z kubrianskych Priekop. Spolu ťahajú z Končistej na káričke suché haluzie, vyspevujú si zbojnícku: „Môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník.“ A naraz z ničoho nič len vytiahne z vrecka zlatú medailu a strká ju prekvapenému Jožovi pred oči. Potom sa mu zjavili otec a matka, po nich maličká dcérka v perinke. Aj ona zatrepotala ručičkami, keď jej ukázal ligotavý kov. A už je v trenčianskej Merine. Vrtí sa okolo tkáčskeho stroja, čistí ho a spieva si. Iba keď sa ľudia začínajú okolo neho schádzať. Usmievajú sa, potľapkávajú ho. Počuje, ako mu vravia: „Dobre si sa za nás bil! Junák si! Ako Jánošík!“
A ráno ho už čakali telegramy. Cítil v nich vôňu domoviny. Vlasť ho pozdravovala. Vytiahol prvý, čo prišiel spod majestátneho Trenčianskeho hradu. Ruky sa mu od nedočkavosti triasli, keď ho otváral. Tri razy ho prečítal, kým vládal odtrhnúť zrak od popísaného papiera. „Som rád, že som za nich zvíťazil,“ pomyslel si s hrdosťou a schoval telegram do darovanej ebenovej skrinky. Bolo mu tak dobre ako ešte nikdy!
Všade dobre, doma najlepšie...
To je pravda pravdovitá. Aj Janko Zachara bol rád, že je doma. Dostal dovolenku (v rokoch 1950 – 1952 vojenčil v ATK Praha – pozn.) a ponáhľal sa k najmilším do Trenčína. Všade, kde kročil, vítali ho rozžiarené oči, na objatie pripravené ruky. Koľko vďačnosti bolo na tvárach, ktoré videl po prvý raz, ale ktoré naň hľadeli ako na dobrého známeho. Teraz poznal veľmi jasne, že jeho víťazstvo patrí všetkým doma.
Popestoval malú dcérku, porozprával sa so známymi, oddychoval. Čítal listy, čo mu posielali ľudia zo všetkých kútov republiky. Najviac ho však zaujal list, napísaný neumelou rukou prváčika: „Gratulujem Vám, ujo Zachara, k Vášmu úspechu na olympijských hrách. Veru som o Vás počúval a držal prsty každý večer. Neprídete do Nitry? Rád by som videl, ako dávate tie háky.“ Tento úprimný lístok ho rozosmial i dojal zároveň. Mládež ho volala na všetky strany, aby im radil ako športovať. Dobre sa cítil medzi tými, z ktorých vyrastú noví Zátopkovia. A Zacharovia...
Zostal taký, aký bol
Od olympiády v Helsinkách ubehlo pár rokov, ďalšie olympiády: v Melbourne (1956) a v Ríme (1960). Knižka o „Majstrovi pästiarskych rukavíc“ (v 2. vydaní) zaznamenala:
Olympijská sláva nevstúpila Jankovi do hlavy. Ostal takým skromným, ako predtým. Iba po skončení vojenskej služby zmenil oddielové farby – bojoval za pražskú „Rudou hvězdu“. A bol stálym členom reprezentácie. Roku 1955 sa zúčastnil majstrovstiev Európy v Berlíne, ale nemal šťastie. V tom čase však stále väčšmi ťahalo ho do rodného kraja, pod Inovec, až v roku 1956 neodolal, vrátil sa domov, nie však do Trenčína, lež do blízkej Dubnice.
Pracoval ako robotník v oceliarni, no pästiarske rukavice nezavesil na klinec. Naopak, okrem vlastného tréningu začal sa venovať výchove dorastu. Rok päťdesiaty šiesty bol rokom melbournskej olympiády a Janko cestoval do ďalekej Austrálie. Od stupňa víťazov ostal len na krok. V boji o postup do semifinále v perovej váhe podľahol víťazovi z Helsínk, Fínovi Hämäläinenovi. Ako sám hovorí, pomaly sa začali hlásiť roky, ktoré sa nedali premôcť ani najsvedomitejším tréningom. No aj tak Janko Zachara ostáva naším najtechnickejším pästiarom. Dokázal to aj zájazd do Egypta roku 1957. Tri stretnutia – tri víťazstvá. V Ismailii, Alexandrii a Káhire. V tom istom roku sú ME v Prahe. V ringu síce stojí, no doma na Považí práve teraz prichádza na svet nový člen rodiny, nuž nečudo, že jeho myšlienky sú ďaleko, že nereagujú na rukavice Taliana Sitriho, neskoršie finalistu. A tak sa Zachara smutný vracia do Dubnice, no len čo vstúpi do dverí, rozsvetlí ho hlas nového potomka.
Neúspech ho neodradil
Jeho láska k pästiarskym rukaviciam je veľká, nehasne ani po pražskom neúspechu, v tréningu nepoľavuje... Boxuje za ligový oddiel Iskra Svit. V roku 1958 dostáva titul Zaslúžilého majstra športu, v tom istom roku háji naše farby v Anglicku, o rok neskôr v Sovietskom zväze a na ďalších ME vo Švajčiarsku. Ale tieto sú naozaj posledné. Janko vidí, že už nie je Zacharom z Helsínk a že sú tu mladší, ktorým treba uvoľniť miesto a pomôcť radou. A tak si v Dubnici nájde dorastenecké družstvo a venuje sa mu telom i dušou. Úspechy sa dostavujú. Len málo je takých, ktorí boxujú s rozumom, väčšina sa spolieha len na silu. A to sa Jankovi nepáči, to sa mu nepáčilo odjakživa... A zaiste by spod jeho rúk boli vyšli technicky vyspelí borci, keby nie... Keby nie Jankovej dávnej túžby. Ešte ako chlapec túži objavovať tajomstvá techniky a matematiky. Vtedy mu otec nevládal dožičiť školu. Teraz neodolá. Už jeho deti začínajú obdierať školské lavice, keď sa rozhodne stať sa žiakom. A dobehnúť zameškané. Štyrikrát v týždni trávi večery nad knihami v laviciach priemyslovky. Ale všetko sa robiť nedá. Cez deň tvrdá práca v oceliarni, potom tréning s chlapcami a hneď zasa štúdium... Až vyštuduje, opäť sa vráti k trénerskej práci. Ale teraz musí uspokojiť svoje staré sny a túžby. Musí sa stať celým človekom!
Roky utekajú...
V reprezentačnom ringu sa objavujú nové mená, ktoré rozmnožujú úspechy Tormu a Zacharu... A nik sa tomu neteší väčšinu ako sám Zachara. Nikomu tak nežiarili oči ako Jankovi Zacharovi, keď Němeček a Němec doviezli z Ríma olympijský kov. Zachara omladol, v spomienkach sa mu oživili vlastné boje z Helsínk. A pevne si zaumienil: keď doštuduje, opäť sa vráti medzi chlapcov a vychová za seba dôstojných nástupcov!
Vychoval viacerých reprezentantov - Pražienku, Ivana, Noseka, Morávka a iných. Trénerskú činnosť ukončil roku 1973. Je čestným členom Slovenského olympijského výboru, pracuje v rade starších pri SOV, je člen Olympijskej akadémie. Za vzornú reprezentáciu a dosiahnuté úspechy držiteľ titulu majster športu, zaslúžilý majster športu, vzorný a zaslúžilý tréner, nositeľ štátnych vyznamenaní Za zásluhy o výstavbu, Rad Ľudovíta Štúra, „parížskej“ Ceny FAIR PLAY (1992).
Aké sú dnešné dni, olympijský víťaz Janko Zachara?
Život kladie na plecia pomaly už ôsmy krížik... „Moje dni sú vyplnené pomocou nemocnej manželke, ešte si zacvičím v telocvični, poradím pri kondičnej príprave žiakov súkromného gymnázia v neďalekých Trenčianskych Tepliciach. Aj dnes ma ešte pozvú na besedu do školy. Rodina? Manželka Anna, vyučená krajčírka, je tiež dôchodkyňou, syn Ján je vyučený murár-obkladač, dcéra Marianna Ševčíková. Žijeme v Novej Dubnici. Životný vzor? Spomínaný reprezentačný kolega Julo Torma. Životné krédo? „Svetská sláva – poľná tráva...“

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny
  2. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  3. Tip na náhradu za rúško: Kvalitný nákrčník ochráni aj pred zimou
  4. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  5. Študuj v malom a ži vo veľkom
  6. Študuj na univerzite s viac ako 60 ročnou tracíciou!
  7. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  8. Máš dosť teórie a poučiek? Študuj, cestuj, pracuj a ži!
  9. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  10. Na VŠEMvs získaš kvalitné štúdium v moderných priestoroch
  1. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  2. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  3. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  6. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Novinka medzi prefabrikátmi
  10. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 25 093
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 16 058
  3. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 407
  4. Aká je chémia vôní 11 763
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 301
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 789
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 621
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 270
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 714
  10. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 5 852
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

SÚŤAŽ: Hlasuj za najkrajší adventný veniec a vyhraj!

Z fotiek od našich čitateliek sme vybrali sedem krásnych adventných vencov a spolu s vami chceme nájsť ten najkrajší!

Darčekový balíček MY s vami

Na Slovensku pribudlo viac ako 2000 nakazených, 321 je z Trenčianskeho kraja

Na Slovensku pribudlo 2 043 nakazených, urobili 11 136 PCR testov. Laboratóriá vykonali celkom 1 093 761 PCR testov, nákaza sa potvrdila u 109 226 ľudí.

Ilustračné foto.

FOTO: Balzam pre dušu: zamrznutá Veľká Javorina

Pozrite si nádhernú fotogalériu zo zamrznutých Bielych Karpát.

Kraj požiada o nenávratný príspevok na siedmy úsek Vážskej cyklomagistrály

Cyklistickú infraštruktúru v Trenčianskom samosprávnom kraji má zlepšiť siedmy úsek Vážskej cyklomagistrály z Považskej Bystrice po hranicu so Žilinským samosprávnym krajom.

Ilustračné foto.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Kamión narazil do reštaurácie a pohostinstva (+VIDEO)

Vodič pravdepodobne za volantom zaspal, havaroval v centre Tvrdošína.

FOTO: Verejný šatník v Prievidzi nevydržal ani tri dni, niekto ho podpálil

Len v piatok dobrovoľníci umiestnili v Prievidzi verejný šatník, ktorý mal priniesť oblečenie ľuďom, ktorí ho potrebujú. O pár dní ho však niekto podpálil.

V Zámkoch otvorili nové nákupné centrum

Pre návštevníkov je k dispozícii osem obchodných prevádzok.

Už ste čítali?