Osud ho zavial až do ďalekého Thajska. Chytával v rodnom Púchove, počas vysokoškolského štúdia v Rači, neskôr v Lednických Rovniach. Nezabudnuteľné zážitky má spojené hlavne s Matadorom.
DOČÍTATE SA
- S ktorými Púchovčanmi sa dostal Hrnčiarik do šatne hráčov Barcelony
- Akú revolúciu urobili s Jánom Muchom v Slovane
- Akí sú thajskí futbalisti
- Čo bolo u nich problémom
- Akým zlepšovákom na tréningoch Thajčania prekvapili
- V čom má brankár nevýhodu oproti útočníkom
Na slávnom zápase proti Barcelone bol podávačom lôpt. „Boli sme v jednom ročníku s Paťom Mrázom či Marekom Šimáčkom. Mali sme miestnosť hneď vedľa šatne hráčov Barcelony. Hralo sa v septembri, bolo vtedy dosť chladno. Už vtedy som vedel niečo po anglicky, povedal som, že chceme ísť dovnútra.
Nakoniec nás tam pustili. Pofotili sme sa s legendami, Reizigerom, Overmarsom, Ronaldinhom. Tú noc som od nadšenia ani nespal,“ zaspomínal si.
Hráčske kopačky zavesil na klinec pomerne skoro a dal sa na trénerstvo.
„Išlo to akosi plynulo. Ako bývalý gólman som robil trénera brankárov už na Fakulte telesnej výchovy a športu. V doraste Slovana som začal pod vedením pána Vencela staršieho, nakoniec som sa dostal do áčka.“
S Muchom urobili brankársku revolúciu
U belasých urobili malú brankársku revolúciu. „Vďaka Janovi Muchovi sme presadili u majiteľa prvú brankársku akadémiu. V každej vekovej kategórii sme mali trénera brankárov. Vtedy to bol unikát. Dovtedy bolo na Slovensku zaužívané, že brankári mali do týždňa iba jeden, dva tréningy, to je málo,“ vysvetľoval.
Po troch rokoch u mládeže Slovana a troch u áčka prišla ponuka z juhovýchodnej Ázie.
„Oslovil ma športový riaditeľ Bangkoku Ernst Middendorp, ktorý v minulosti trénoval aj v Bundeslige. Po štyroch rokoch u mužov v Slovane som cítil, že to je krok vpred. A, samozrejme, úlohu zohralo aj finančné ohodnotenie.“
Zo začiatku sa Hrnčiarik musel vysporiadať hlavne s teplotným šokom. „Leto je tu celý rok, v zime je minimálne dvadsať stupňov. V Thajsku mám desať párov šľapiek a jedny tenisky, na Slovensku naopak (úsmev).
Nedá sa tu trénovať doobeda, kedy sú obrovské horúčavy. Pri dvojfázovom tréningu je to náročné, fázy nasledujú hneď po sebe,“ povedal.
Ľúbia loptu
Thajčania sú podľa jeho slov veľmi hraví. „Typologicky sú úplne iní ako Slováci. Thajčania ľúbia loptu, ťažšie je do nich dostať taktické riešenia situácii. Vo všeobecnosti nie sú na tom fyzicky ako slovenskí hráči.“
Veľký futbalový sumár: Od III. po VII. ligu+komentáre Čítajte V lige je veľa legionárov, aj keď ich počet je obmedzený. „V tíme môžu byť maximálne traja hráči z iného kontinentu plus dvaja ázijskí. Je tu veľa Brazílčanov, bývalých hráčov Serie A. V Bangkoku máme filipínskeho brankára s dánskym pasom. Poslednú sezónu bol u nás Japonec Hosogai, ktorý hrával v Herthe Berlín s Peťom Pekaríkom. V lige pôsobí aj taký Sinama-Pongolle, víťaz Ligy majstrov s Liverpoolom,“ povedal Hrnčiarik.
Domáci hráči majú pred trénermi obrovský rešpekt. „Asi to vychádza z ich kultúry, náboženstva,“ zamyslel sa púchovský rodák a pokračoval: „Sú to pokorní, slušní ľudia. S európskou kultúrou sa to ani nedá porovnať. Veľmi pracovití, radosť s nimi robiť.“
Nepýtali sa
Jediný problém podľa Hrnčiarika bol, že pokyny plnili bez otázok. „Musel som ich učiť, aby sa ma pýtali, prečo majú niečo robiť. Na začiatku iba prikyvovali taktickým pokynom, akože im rozumejú, ale na ihrisku robili niečo úplne iné.“
Okrem teplotného šoku nezažil po príchode do Thajska žiadny iný. „Tím bol multikultúrny, trénerom bol Brazílčan, videoanalytikom Portugalčan, fyzioterapeutom Nemec. Navzájom sme si pomáhali, chodili spolu na večere. Navyše, hneď po mne prišiel už spomínaný brankár z dánskej školy, pomohol mi stiahnuť aj domácich gólmanov k spoločnej práci.“
V Thajsku sa mladý tréner stretol s jednou vecou po prvýkrát. A nebola vôbec na zahodenie. „Po príchode som zistil, že mám vlastného asistenta a dokonca aj podávača lôpt. Je mi jasné, že s tým podávačom lôpt to už je extrém. Aj keď jeho náplňou bola aj starostlivosť o pomôcky a pod. Čo som potreboval na tréning, som len povedal a čakalo ma to na ihrisku,“ pochvaľoval si.
Púchovčan Kadlec je bez klubu. Futbal mi veľmi chýba, hovorí Čítajte Podľa Hrnčiarika je asistent výborným pomocníkom, ktorý patrí k vrcholovému futbalu. „Situácie, ktoré robíme na tréningu, sú ďaleko viac zápasové, stihneme viac činností. Plus brankári sa môžu sústrediť len na svoju robotu a tréner ich v tak veľkom rozsahu nemusí používať aj v cvičeniach.“
Čo si Hrnčiarik myslí o brankároch, s ktorými Slováci odcestovali na futbalové Euro? „Martin Dúbravka je v dobrom slova zmysle „odstrelený“ od ostatných, chytá fantasticky. Mrzí ma, že Marek Rodák, ako najlepší brankár druhej ligy, nedostal po postupe šancu v Premier League. Trénerom brankárov je Miro Seman, jeden z najlepších, akého poznám.“
Na brankároch vidieť každú chybu
O hokejových brankároch sa hovorí, že sú polovicou úspechu. Ako je to u tých futbalových? „Hovorievam, že pre mňa je brankár taký individuálny šport v rámci kolektívneho. Na nás vidieť každú chybu. Taký útočník zahodí tri šance, potom dá gól a všetko je zabudnuté. Hlúpy gól, ktorý dostane brankár, bude stále rezonovať,“ odpovedal a pokračoval:
„Je dôležité, aby brankári boli sebavedomí. Lebo strach vychádza z niečoho, čo človek nevie. Preto s nimi robíme videoanalýzy, diskutujeme o chybách, súperovi, aby boli pri nástupe na zápas dostatočne sebavedomí a pripravení mužstvu pomôcť. Keď brankár ide do brány a cítiť z neho neistotu, tak to beriem ako svoju chybu.“
Moderný brankári už nie sú len na chytanie, ale zohrávajú dôležitú úlohu aj pri rozohrávke. „Súhlasím s tým. Vo svojej dizertačnej práci som sa zameral na útočné činnosti. Sledoval som, či sa brankári zlepšujú v útočných herných činnostiach a či sa nezhoršujú v tých obranných. Vyšlo mi, že sa zlepšujú,“ zakončil Hrnčiarik.
