POVAŽSKÁ BYSTRICA. Posledná rozlúčka v minulosti prebiehala priamo v domácnosti, rozdiel bol v tom, ako zosnulý umrel. Smrť bola bežnou súčasťou života, s ktorou boli konfrontované aj deti. Každé úmrtie bolo sprevádzané množstvom povier a tiež snových predstáv, výnimkou nebolo ani rozprávanie o predtuchách. Niektoré povery pretrvávajú dodnes, tradičné pohrebné zvyky v regióne takmer úplne vymizli.
Život bol vnímaný ako predurčený
Život vnímajú náboženstvá ako dopredu napísaný, od jeho počiatku až po úmrtie, ktoré však neznamená koniec.
„Podľa väčšiny náboženstiev je život každého človeka naplánovaný nadprirodzenými silami, nie náhodný a jeho priebeh je tajomne predurčený. Starí Gréci napríklad verili v bohyne osudu. Aj v našich slovenských ľudových rozprávkach nachádzame zmienky o sudičkách či vetchých starcoch, ktorí sa zrazu objavia pri novorodencovi a určia mu jeho osud,“ povedala Petronela Rágulová, etnologička a riaditeľka Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici. Rovnako je to aj s manželstvom, ani to vraj nie je náhodné.
„V mnohých kultúrach nachádzame vieru, že manželstvo je dopredu určené. Predurčeného životného partnera nazývali ľudia „osúdenec“, „osúdenica“.“
V článku sa dočítate:
- Ako ľudia zisťovali svoj osud?
- Aké povery sa rozprávali okolo úmrtí?
- Aké boli zvyky bezprostredne po úmrtí?
- Ako prebiehala posledná rozlúčka?
- Viete, kedy začali prevažovať kostrové pohreby?
- Poznáte tradície okolo pohrebu slobodných?
- Náhrobník nebol vždy z kameňa.