Právo na informácie využívame len minimálne

i v oblasti verejnej správy. Ďalej sem patria tie právnické osoby, ktoré boli založené povinnými osobami a ktoré hospodária s verejnými financiami, alebo nakladajú s majetkom štátu alebo obcí. Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia poskytuje.
Tento zákon dáva ľuďom obrovské možnosti a zároveň znepríjemňuje život úradníkom. Možno že aj dôsledkom účinnosti tohto zákona je nárast počtu rôznych hovorcov, mimochodom veľmi dobre platených z verejných financií. Prvá bariéra, na ktorú bežný občan, neznalý zákona, narazí, je „obchodné tajomstvo“. Treba si uvedomiť, že obchodným tajomstvom je len taká informácia, ktorá spĺňa všetky znaky obchodného tajomstva uvedené v paragrafe 17 Obchodného zákonníka. Nestačí, ak niektorý úradník vyhlási, že ide o obchodné tajomstvo. Spornosť takejto situácie obyčajne končí na súde, ktorý rozhodne, kto má pravdu. Môže sa stať, že aj informácia, ktorá spĺňa znaky obchodného tajomstva, spadá pod výnimku, kedy sa obmedzuje ochrana obchodného tajomstva podľa par. 10 ods. 2 infozákona. Napr. ak sa informácia týka závažného vplyvu na zdravie ľudí, svetové kultúrne a prírodné dedičstvo, životné prostredie, znečisťovania životného prostredia, používania verejných financií, alebo nakladania s majetkom štátu alebo obce, musí byť sprístupnená, aj keď je obchodným tajomstvom. Viaceré mestá alebo obce už prehrali súdne spory s ľuďmi, alebo organizáciami, ktoré žiadali sprístupniť nejaké informácie. Najväčším šťastím pre štátnych, alebo obecných úradníkov je apatia ľudí a nezáujem o veci verejné. Prečo má Združenie miest a obcí Slovenska ZMOS panickú hrôzu z toho, že by Najvyšší kontrolný úrad mohol kontrolovať hospodárenie miest a obcí? A čo občania? Využívajú svoje právo na informácie? Vo všeobecnosti možno potvrdiť, že naše právne a spoločenské vedomie je na takej nízkej úrovni, že úradníkov zaťažujeme „zbytočnými otázkami“ minimálne. Radosť vládnuť takémuto národu.