Matúš Luhový, známy ako Nuex, produkuje drum´n´bassovú hudbu, ktorá vyšla vo vydavateľstvách v USA, UK, Brazílii či Austrálii. Vyštudoval audio inžinierstvo v Sydney a skladá inštrumentálne skladby i zvuky k rozmanitým videám.
Ako jednému z najmladších skladateľov vám nedávno odohrala Pražská filharmónia skladbu, o čo išlo?
Moju skladbu Always too soon odohrala filharmónia počas samitu hollywoodskych skladateľov. Na záver festivalu sa uskutočnil veľký koncert v Rudolfine. Tento pilotný ročník sme dokázali prilákať mená ako Chris Egan, Nan Schwartz či Christopher Young, ktorí skladali hudbu pre Spidermana, Pirátov Karibiku či Harryho Pottera. Sám som na samite prednášal so skladateľom P. K. Joyce, ktorý vytvoril hudbu pre Snehovú kráľovnú. Spolu s Petrom Wajsarom sme viedli workshop o hudbe k TV reklamám a videu. Tiež som riadil technickú zónu, kde sme sa sústredili na špičkové zosilňovače, reproduktory a ďalšie technológie.
Ako ovplyvnil covid posledné roky vašej kariéry?
V Sydney som ukončil dva a polročný program audio inžinierstva a hudobnej produkcie na Austrálskom hudobnom inštitúte. Dokonca som tam jedno obdobie prednášal ako hosťujúci učiteľ a viedol prípravné kurzy. Po šiestich rokoch v Sydney som sa nakoniec rozhodol z Austrálie odísť. Spravil som všetko, čo som chcel, a plánoval som pokračovať v Los Angeles. Cez covid som sa nemohol potom ani vrátiť do Sydney ani vycestovať do Ameriky a ostal som zaseknutý v Prahe.
Proti prejavom Parkinsonovej choroby sa snažia v zahraničí bojovať tancom Čítajte Na aprílovom samite sa mi podarilo získať kontakty a skladateľom sa moja hudba páčila. Bola by škoda nevyskúšať šťastie v LA. V Prahe som mal pôvodne stráviť len pol roka, ale pôsobím tu už druhú sezónu. V septembri začnem učiť na škole Musartedo, ktorá sa zameriava na hudobnú produkciu a DJ-ing ako jedna z dvoch kamenných škôl v Čechách. Podarilo sa mi zrealizovať audiopostprodukciu pre celovečerný film, ktorý aktuálne beží v kinách. Zložil som znelku pre hlavné správy a šport jednej známej českej televízie, zremixoval nahrávku Vltavu od Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy k projektu a spolupracoval som na niekoľkých úspešných televíznych reklamách a znelkách pre televízne programy a videá.
V čom bol život a štúdium v Sydney odlišný?
Na štúdiu bolo zaujímavé to, že nebolo limitované vekom ako u nás. V triede študovalo kopec štyridsiatnikov, ktorí neriešili vek a predsudky. Miestna uvoľnená atmosféra a kultúra mi sadli. Odlišne prebiehala aj samotná forma štúdia.
V súkromnej škole boli viac motivovaní žiaci aj učitelia, ktorí k nám pristupovali individuálne a snažili sa každému pomôcť. Na prvej hodine som nerozumel austrálskemu prízvuku, ani výkladu o hudobnej teórii. Ale povedal som si, že to nemôžem vzdať. Bolo to prvý raz, čo som k niečomu pristúpil tak zodpovedne. Životná vec. Dovtedy som len musel. Začal som sám dokonca chodiť do knižnice a študovať. Chcel som sa dozvedieť viac o tom, čo potrebujem.
V článku sa dočítate:
- Čo všetko musel skladateľ obetovať, aby v Austrálii uspel?
- Ako môže náhoda a pozitívne myslenie ovplyvniť budúcnosť?
- Ako si udržať kreativitu a jedinečnosť pri súčasnom školskom systéme a rýchlom tempe?
- Ako ovplyvňuje náš životný štýl miestna kultúra a mentalita ľudí?
- Akým spôsobom sa snažil Matúš svetu vrátiť to, čo od hudby dostal?
Ako vyzeral váš spoločenský život?
Spolužiaci nevenovali hudbe toľko času ako ja. Ja som trávil v štúdiu celé dni, kým ho večer nezavreli. Bolo jedno, či bolo leto a či zima. Cez víkend som musel pracovať, aby som si dokázal zaplatiť účty. Ešte pred zapájaním svetiel som umýval riady, kosil trávniky, sťahoval nábytky, totálny americký sen.
Fyzická práca ma bavila, ale spával som priemerne štyri a pol hodiny denne. Celé dva roky. Bolo to drsné. Po škole som zapájal svetlá, ráno sťahoval. Fungoval som úplne nespoločensky. Niekoľko mesiacov som býval s tromi ľuďmi na balkóne s rozmerom dva krát tri metre. Skoro som skončil na ulici a nevedel, kde sa zložiť.
