Piatok, 28. február, 2020 | Meniny má Zlatica

Čierni baróni – strádanie a satisfakcia

Trojvršie, tri klasy, holubica a kráľovská koruna – to sú dominantné prvky erbu rodu Šujanských. V roku 1731 im ho udelil Ferdinand II. Rod pochádza zo Šuje pri Rajci. Rodičia Rudolfa Šujanského však už žili v Domaniži.

Pán Rudolf sa chcel stať kňazom, no po šiestich semestroch vysokoškolského teologického štúdia na seminári v Nitre dostal povolávací rozkaz. Bolo to 5. 9. 1950 a on narukoval k PTP-ákom, známym aj pod označením Čierni baróni.
Vojenské tábory nútených prác
Aká bola história týchto československých vojenských gulagov? Hovorí RNDr. František Kľuska, podpredseda Slovenského zväzu Vojenských táborov nútených prác – Pomocných technických práporov (VTNP - PTP): „Komunistický režim zriadil časť politicky nespoľahlivých mladých ľudí už v polovici roku 1948 v rámci ženijných plukov, takzvané cestné prápory. V lete v roku 1950 režim rozhodol o ich premene na Pomocné technické prápory. Ich počet postupne narástol až na dve desiatky a v roku 1952 do nich povolali až 30-tisíc politicky nespoľahlivých mužov. Prívlastok politicky nespoľahlivý mohol dostať hocikto. Syn malého živnostníka, ktorý ani nikoho nezamestnával. Človek, ktorý mal rodinu na Západe, alebo jeho otec nechcel so svojou pôdou vstúpiť do roľníckeho družstva. Samozrejme, boli medzi nimi mladí kňazi, rehoľníci a klerici, ktorých vyhnali z teologických fakúlt. Niekedy sa ľudia do PTP dostali len následkom svojvôle a krivých udaní miestnych komunistických funkcionárov.“ Táto smutná etapa slovenských vojenských dejín je dôverne známa aj F. Kľuskovi pochádzajúcemu z Oravy. Ako mladý klerik bol tiež zaradený na nútené práce v PTP. Neskôr sa mu napriek rôznym politickým prekážkam predsa len podarilo vyštudovať na univerzite matematiku a fyziku.
Pokračuje: „Cieľom vytvorenia vojenských táborov nútených prác bolo izolovať reálnu alebo len potenciálnu politickú opozíciu a využiť všetky prostriedky na jej zlomenie alebo prevýchovu. Politické školenia, izolácia od spoločnosti a až 14-hodinové pracovné smeny mali ľudí pokoriť, psychicky zdeptať, a tak pacifikovať. No a v neposlednom rade boli PTP-áci pre vtedajší režim veľkou zásobárňou pracovnej sily, na ktorú nebolo treba vynakladať takmer žiadnu réžiu. Pracovali v baniach, kameňolomoch, na stavbách, budovali podzemné sklady, letiská, kryty. Po roku 1954 po čiastočnom politickom odmäku, spôsobenom Stalinovou a Gottwaldovou smrťou, boli PTP v ich pôvodnom význame vojenských táborov nútených prác zrušené. Neskôr pokračovali vo forme jedného z druhu vojsk. Bohužiaľ, známa humoristická kniha Čierni baróni od českého spisovateľa Miroslava Švandrlíka vniesla do vedomia spoločnosti názor, že PTP-áci sa vlastne počas vojenskej služby nemali tak zle. Pili, chodili za dievčatami a ešte dostávali oveľa väčší žold ako ostatní vojaci. Lenže v rokoch 1948 – 1954 to bolo celkom inak. „Veľmi zlé bolo aj to, že príslušníci vojenských táborov nútených prác mali až do konca socializmu čiernu škvrnu vo svojich kádrových posudkoch. Boli skrátka politicky nespoľahliví, a to sa prenášalo aj na ich deti a celé rodiny,“ poznamenáva Dr. Kľuska.
„Je pre nás predovšetkým morálnou satisfakciou, že Národná rada SR schválila 1. decembra 2004 zákon č. 726/2004 Z.z. o poskytnutí jednorazového peňažného príspevku osobám zaradeným v rokoch 1948 až 1954 do vojenských táborov nútených prác – pomocných technických práporov. V konečnej fáze prijímania zákona si nás, bývalých vazalov komunistickej armády, súčasné vedenie ministerstva obrany takpovediac adoptovalo. Aj vďaka absolútne jednoznačnej reči ministra Juraja Lišku v parlamente, kde uvádzal vládny návrh zákona, bolo za jeho prijatie 92 percent prítomných poslancov. Proti boli iba komunisti,“ vyratúva Dr. Kľuska.

Článok pokračuje pod video reklamou

Rad práce odpracovaný PTP-ákmi
Vráťme sa k príbehu pána Rudolfa Šujanského. V dome stojacom na hlavnej ulici v Domaniži, v miestnostiach s krásnymi drevenými dekoráciami a obkladmi, ktoré sú všetko dielom jeho rúk, nás najskôr pani manželka ponúkne kávou. Popri jej vôni cítiť v ovzduší pokoj a vyrovnanosť. Nie vždy bolo tomu tak. „Mal som riadne schválený odklad a povolávací rozkaz som vôbec nečakal. V nitrianskom seminári sme síce vedeli, ako sa nový komunistický režim stavia k cirkvi, no dúfali sme, že nás nechajú doštudovať,“ spomína pán Šujanský.
Rudolf Šujanský sa ocitol vo vojenskom tábore nútených prác v Mimoni. Predtým ani len netušil, čo je to PTP. Do reality ho prebral ich veliaci kapitán. „Meno už neviem. Pamätám si len, že kríval. Človek by ho aj poľutoval, ako si na nás vylieval svoju zlosť. Nepovedal ani len to obligátne súdruhovia, pretože sme pre neho boli iba banda a vyvrheli. Bolo vidieť, ako veľmi mu chýba láska. Navyše, aj zo služobných povinností mu zrejme vyplývalo, aby nám dal najavo, že sme nepriatelia štátu. Že nás musí zlomiť a prevychovať.“ V Mimoni, kde mali základný výcvik, bývali PTP-áci z jednotky pána Šujanského vo veľkom poschodovom dome po vysťahovaných Nemcoch. Popri výcviku chystali drevo. Každú voľnú chvíľu mali vyplnenú robotou alebo politickými školeniami. „Kto nesplnil na hotovení dreva normu, toho samozrejme čakal trest.“
Od septembra do januára stavali Ústrednú vojenskú nemocnicu v Prahe – Střešoviciach. Budovali aj domy pre lekárov. Po celodennej robote ich opäť čakávalo politické školenie. „Volali nás farárska rota. Skoro všetci sme boli bohoslovci. Len asi desatina z nás bolo maliari, sochári a iné takzvané nežiadúce živly.“
Rudolf Šujanský s úsmevom spomína, ako ich ideologickí inštruktori intelektuálne nestíhali v diskusiách, kedy sa im snažili objasňovať učenie Marxa, Engelsa či samotné dejiny komunizmu. Prevýchova sa skrátka nedarila. „Jeden z kňazov mal v posteli schované veci potrebné na slúženie svätej omše. Počas nej sme sedeli alebo kľačali v izbe okolo neho. Kamrát dával pozor pred budovou a ďalší pred dverami. No aj tak mali občas ich politrucké razie úspech. Raz zabavili kňazom ich breviáre. Vtedy našej rote velil nadporučík Žížala. Práve na neho spomínam celkom v dobrom. Keď sme sa u neho kvôli tým breviárom sťažovali, ani v najmenšom sme nedúfali, že ich naozaj dokáže pre kňazov získať naspäť. Podarilo sa. Pokiaľ sme na stavbe plnili normy, vychádzal nám v ústrety.“
Žížalov nadriadený kapitán však „farársku rotu“ nenávidel. V noci unavených vojakov budieval na poplachy, šikanoval ich dlhými pochodmi a snažil sa ich pri každej príležitosti ponižovať. „Raz medzi nimi vypukol konflikt. Žížala vykričal kapitánovi, že mu kašle na jeho poplachy, pretože on chce od nás iba výkony. Stavebná firma, pre ktorú sme pracovali, sa postavila za neho. Rovnako aj z vyšších veliteľstiev. Kapitán nepochopil, že oni z nás skrátka ani v najmenšom nechcú mať vycvičených vojakov. Že im ide len o otrockú pracovnú silu. Zato nadporučík Žížala to pochopil na sto percent. Trvalo len pár rokov a bol z neho plukovník odmenený na tie časy obrovským vyznamenaním – Radom práce.“

Vredy a samizdaty
Keď sa už nedalo pracovať na stavbách, uprostred zimy prevelili „farársku roty“ do lesov neďaleko západočeských kúpeľov Kynžvart. Celé dni ťažkej práce a strava z poľnej kuchyne sa prejavili na Rudolfových žalúdočných vredoch. Po ťažkých žalúdočných záchvatoch a veľkých bolestiach mu službu predsa len prerušili. Poslali ho domov, aby sa jeden rok preliečil. Samozrejme, po dvanástich mesiacoch musel obliesť PTP-ácky mundúr opäť. Dohromady v ňom strávil 2,5 roka.
Po návrate z „vojny“ chcel Rudolf Šujanský doštudovať teologický seminár. Nemal však šancu. „Ešte keď som bol v Prahe, nám v rozkaze vyhlásili, že po zrušení biskupských kňazských seminárov bol v Bratislave zriadený seminár štátny. Vraj kto chce, nech sa doňho predbežne prehlási. Po porade s kňazmi, ktorí slúžili s nami, sme sa rozhodli, že to neurobíme. Keď nás štát takto ponižuje na vojenskej službe, čo potom s nami bude robiť vo svojom štátnom seminári? Verili sme, že komunistický režim zanedlho padne a že biskupské semináre obnovia svoju činnosť. Nikto netušil, že to bude trvať až 40 rokov...“
Potom prečítali „farárskej rote“ druhý rozkaz. „Veliteľ nám na nástupe prečítal, že kto odmietol ponuku študovať v štátnom seminári, štát mu už nikdy nedovolí stať sa kňazom. Bohužiaľ, socialistický štát svoj sľub aj dodržal.“
Otec Rudolfa Šujanského bol v Domaniži predseda Demokratickej strany. Keďže navyše jeho syn študoval teológiu, po roku 1948 ho vyhodili z práce. V Považských strojárňach bol pritom vedúci dielne. Po čase si našiel zamestnanie u cestárov. Vďake jeho ľudskosti a šikovnosti si ho zanedlho obľúbili aj na vyšších miestach. Už v roku 1956 aj následkom stresov a šikanovania zomrel, no stihol ešte pomôcť svojmu synovi. Prijali ho do Československých štátnych ciest v Žiline ako plánovača a štatistika. Po pár rokoch sa stal stavbyvedúcim, pričom túto prácu robil až do dôchodku v roku 1990.
„Riaditeľ podniku bol síce straník, ale bol to aj veľmi dobrý človek. Robilo sa mi s ním veľmi dobre a nemôžem na neho povedať jedno zlé slovo. No jeden z hlavných inžinierov bol azda protináboženský fanatik. O mne sa nevyjadroval inak ako len s pohrdlivým úškrnom – čo zase ten farár. Ja som sa pritom naozaj snažil. Nakúpil som si kopu knižiek o stavbárčine, študoval som. Plány sme plnili v pohode a po pár rokoch všade tam, kde stavba horela, posielali našu partiu. Ten inžinier však nemohol zniesť, že keď stavebné skupiny vedené komunistami zaostávali, riaditeľ ich vystriedal našou partiou. Udal ma na súd. Vraj to nemôže byť pravda, aby dajaký farár a pétepák staval tak dobre, ako deklaruje. Obvinil ma z podvodov. Bolo to strašné obdobie. Vyšetrovanie viedli tak, aby som bol odsúdený. No napriek tomu ma žilinský súd v plnom rozsahu spod všetkých obvinení oslobodil. Inžinier spolu s prokurátorom to však neprežreli. Odvolali sa do Banskej Bystrice. To už sa do prípadu vložila aj štátna bezpečnosť. Hoci som nikdy neurobil nič na hrane zákona, inak by ma už dávno zlikvidovali, tlaky na mňa boli oveľa väčšie. Aj po rokoch však musím oceniť, že i banskobystrický súd bol korektný. Jednoznačne ma uznal nevinným.“
Rudolf Šujanský dnes hovorí, že je to veľmi príjemný pocit, keď prechádza stredným Slovenskom a míňa desiatky či stovky úsekov ciest, na výstavbe ktorých sa za tie desaťročia podieľal. Aj v samotnej Domaniži ako predseda stavebnej komisie miestneho úradu založil alebo skolaudoval približne 150 stavieb. Jeho práca mala však aj ďalšie ovocie. V priebehu socializmu vydal samizdatom presne 34 brožúriek. „Rozmnožoval som ich po 25 až 30 kusov. Všetky mali náboženské zameranie,“ ukazuje nám strojom písané zošitky malého formátu s približne tuctom strán, ktoré sa ľahko zmestili do vrecka na saku. Distribuoval ich svojim najdôvernejším priateľov. Niekoľkokrát ho varovali, že je v podozrení, no podarilo sa mu ostať v anonymite. Fatimská pútnička, Milosrdenstvo Božie, Prečo ide dieťa na 1. sväté prijímanie a ďalšie tituly napovedajú, že keby mu bývalý režim prostredníctvom svojej armády neprekazil životnú voľbu, bol by z neho dobrý kňaz. „To viete, že som na to nezabudol – to sa nedá,“ prizná so slzami v očiach 72-ročný muž, ktorý bol 42 rokov v domanižskom kostole skvelým organistom. No a zároveň starostlivým manželom a otcom. „Ženil som sa 31. júla 1954, máme jednu dcérku a dnes sa už tešíme z dvoch dospelých vnukov.“
Po roku 1990 napísal pre potreby farnosti v Domaniži 120 brožúriek. Vydal aj knižky História Domanižského hradu, Detské poviedky či Domanižské poviedky I. a II. Vzápätí sa vracia k počítaču a ďalšej pripravovanej knižke. Jej pracovný názov je A pôjdu tí...

Považskobystrický klub
Na Slovensku pôsobí 35 regionálnych klubov Vojenských táborov nútených prác – pomocných technických práporov. Spolu majú asi 2150 riadnych členov. V tom považskobystrickom je registrovaných približne 70 členov. Klubovňu si prerobili z bývalého pivničného skladu zatopeného po kolená vodou. Za jednu prízemnú kanceláriu mestu platia prenájom, ale predseda klubu Vasil Dudák hovorí o korektných vzťahoch. On sám má však práce vyše hlavy. Predovšetkým s pomocou svojim členom pri administratíve súvisiacej s uvedeným príspevkom. Nechajme však o administratíve hovoriť Dr. Petra Švandu, vedúceho oddelenia pre vydávanie osvedčení odboru riadenia štátnej správy Ministerstva obrany SR. „Nárok na príspevok sa uplatňuje na základe písomnej žiadosti zaslanej na ministerstvo obrany najneskôr do 31. decembra 2005, inak tento nárok zaniká. Ministerstvo obrany riadne a včas podanú žiadosť preskúma a rozhodne o nej najneskôr do jedného roka. Ak žiadosti vyhovie, písomne oznámi túto skutočnosť oprávnenej osobe. Pokiaľ žiadosti vyhovie, vyplatí prostredníctvom úradu finančného zabezpečenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky najneskôr do 31. decembra 2007 príslušný príspevok oprávnenej osobe. Pokiaľ fyzická osoba nespĺňa podmienky nároku a nepreukáže rozhodujúce skutočnosti, ministerstvo obrany vydá rozhodnutie o zamietnutí žiadosti. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať rozklad, o ktorom rozhodne ministerstvo obrany najneskôr do šiestich mesiacov. Právoplatné rozhodnutie Ministerstva obrany SR je preskúmateľné súdom.“
Podľa odhadu Dr. Švandu o príspevok by mohlo požiadať asi tri a pol tisíca osôb. A aká je jeho výška? Odpovedá: „Je to 1500 Sk za každý aj začatý mesiac zaradenia osoby do VTNP. Za každý mesiac nad dva roky služby budeme vyplácať po 2000 Sk. Celková suma je ohraničená výškou 60 000 Sk. Pozostalej manželke prináleží polovica z príslušných dávok a aj celková suma je ohraničená sumou 30 000 Sk.“
Je tu však ešte jedna dôležitá vec. Súčasťou každej žiadosti musí byť potvrdenie vydané Vojenským archívom v Trnave o tom, že príslušná osoba bola zaradená do VTNP z dôvodu politickej nespoľahlivosti. Práca v tomto archíve však ide pomalšie, ako sa očakávalo. Nakoľko odpoveď z Trnavy prichádza s oneskorením, žiadosť o príspevok treba poslať na ministerstvo aj bez potvrdenia, a tak dodržať termín podania do konca tohto roka. Potvrdenie z Trnavy možno potom poslať dodatočne.

Desaťročia neistoty
Bývalý prokurátor JUDr. Vladimír Kolník z Považskej Bystrice, vedúci ovocnej pálenice v Pružine Ján Šebák či robotník Ľudovít Janco z Košece. Za desiatkami ďalších ľudí z nášho regiónu sú osudy, ktoré poznačili vojenské tábory nútených prác. Vypočujeme si ešte dva. Sú si podobné: „Som rád, že ste tu a že sa môžem komusi vyrozprávať, lebo celý život som žil s pocitom krivdy. Celý život ma to škrelo a už som ani neveril, že sa dožijem pravdy,“ hovorí nám so slzami v očiach Ambróz Tatrn z Milochova. Vraví, že ako PTP-ák fáral 850 metrov pod zem. V šachte Ležák na Mariánskej Hore rúbal uhlie v len v 80 centimetrov vysokých slojoch ležiac na bruchu alebo kľačiačky. To sa vraj ešte prežiť dalo. „Nivočili nás tam ako najhorších trestancov, pričom to bol iba začiatok. Srdce mi išlo puknúť bolesťou až vtedy, keď sa moje deti nemohli dostať do škôl, pretože ja som bol v očiach vtedajších papalášov nespoľahlivý a protispoločenský živel...,“ dodáva so smútkom v hlase pán Tatrn. Mimochodom, aj jeho povolali do PTP len preto, lebo jeho brat sa ešte v roku 1947 usadil v Anglicku. Otec Jozefa Ondrášika z Orlového bol pred prevratom v roku 1948 v obci richtárom, preto jeho syna nový režim nasmeroval do PTP. „Po troch mesiacoch fárania v bani Ludvík na Ostravsku som si myslel, že to neprežijem. Človek však znesie veľa. Napokon aj pre mňa bolo ťažšie, keď som sa celý život musel obávať a byť v neistote, kedy na mňa ktosi vytiahne päťdesiate roky a kedy to dá pocítiť aj mojim trom deťom. Musel som byť vždy v pozadí a na nič si neotvárať ústa, lebo inak som riskoval svoju existenciu a ich budúcnosť,“ hovorí tento bývalý úradník. S úprimnosťou v hlase ďalej dodáva, že prijatie zákona o odškodnení aj pre neho nie je vecou peňazí. „Teším sa predovšetkým uznaniu, že konečne sa aj mne dostalo morálnej satisfakcie za tých 26 mesiacov nútených prác, aj za tie desaťročia života v neistote.“

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vieme prví: značky prinesú do Ženevy množstvo noviniek
  2. Turecký kúpeľ hammam: Očista tela tradičným spôsobom
  3. Limitovaná ponuka Mercedes-Benz s najmodernejšími technológiami
  4. Rolls Royce medzi motorkami prichádza do Bratislavy
  5. Angličtina nielen pre maturantov
  6. Fixný výnos teraz až do 8 % ročne
  7. Začať investovať v mobile môžete konečne aj na Slovensku
  8. Denník SME s odznakom Nie v našej krajine
  9. Nestarnú, ale dozrievajú
  10. Slovensko potrebuje dezinFicovať
  1. Jarné upratovanie s KOSITom
  2. Obdarujte vašich blízkych s darčekovými kartami VIVO! Bratislava
  3. Oslávte 25. výročie Revalidu a vyhrajte zájazd do Švajčiarska
  4. Cesta na sever Talianska je nateraz riziková, zvážte ju
  5. Turecký kúpeľ hammam: Očista tela tradičným spôsobom
  6. Modrá je dobrá. Článok IBA pre ženy
  7. Vieme prví: značky prinesú do Ženevy množstvo noviniek
  8. Rolls Royce medzi motorkami prichádza do Bratislavy
  9. Limitovaná ponuka Mercedes-Benz s najmodernejšími technológiami
  10. Môže ťa štúdium baviť?
  1. SME.sk môžete teraz čítať 30 dní úplne zadarmo 13 950
  2. Objavte najkrajšie zastávky na ceste po temperamentnej Andalúzii 10 729
  3. Denník SME s odznakom Nie v našej krajine 9 484
  4. Slovensko potrebuje dezinFicovať 8 169
  5. Angličtina nielen pre maturantov 7 042
  6. Ktorá farba je tá tvoja? 6 928
  7. Turecký kúpeľ hammam: Očista tela tradičným spôsobom 6 780
  8. Strávte Veľkú noc inak. Cestujte za dobrodružstvom 6 143
  9. Rolls Royce medzi motorkami prichádza do Bratislavy 5 947
  10. Viete aké je študentské mesto na Slovensku? 5 272

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Pohotovosť je v nedohľadne

Odpoveď ministerstva na petíciu za obnovenie detskej pohotovosti v Púchove je negatívna.

Nehnuteľnosti v Trenčianskom kraji medziročne výrazne zdraželi

Ceny nehnuteľností v Trenčianskom kraji medziročne výrazne narástli. Pod veľký skok cien nahor sa podpísali najmä dva okresy a dopyt výrazne prevyšujúci ponuku.

Ilustračné foto.

Sprievod maškár mali aj v Nosiciach a Kvašove (foto)

Fašiangové obdobie je už za nami, toto je malé poohliadnutie.

Vracia sa zima? Meteorológovia varujú pred poľadovicou a snežením

Meteorológovia vydali na najbližšie hodiny viacero výstrah pred nepriaznivým počasím.

Cyklista ide po ceste počas sneženia v Bratislave.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Aktualizované o 11.00

Na strednom Slovensku husto sneží, Donovaly úplne uzatvorili

Pre okresy Banská Bystrica a Brezno platia na dnešný deň výstrahy .

Na Kysuciach sa auto zrazilo s vlakom

V roku 2020 ide už o tretiu nehodu v regióne.

Podnapitá vodička z Brezna zapríčinila nehodu troch áut

26-ročná vodička nafúkala 0,65 promile alkoholu.

Už ste čítali?

Voľby 2020