Článok pokračuje pod video reklamou
Medzi najlepšími nechýbal ani 28-ročný obranca ZTS Dubnica Martin Švestka, ktorý sa cez prázdniny so svojimi spoluhráčmi prebojovali do III. kola Intertoto Cupu.
Prekvapila vás nominácia medzi najlepších jedenásť I. ligy?
V novinách som zopárkrát videl, že som v zostave kola, týždeň pred slávnostným vyhlásením som zistil, že takáto anketa existuje, ale nevedel som, že hlasy dávajú všetci tréneri vrátane reprezentačných. Bol som prekvapený, ale ma to aj potešilo, veď je určite pocta byť medzi najlepšími. Preto som však nespyšnel, veď tam boli lepší hráči. Ak mám dobré informácie, som druhý Čech, ktorému sa to po Bernadym podarilo. Jeseň bola dobrá, stále sme boli vpredu a mali aj potrebné šťastie, kým Žiline sa nedarilo. Jar bola poznačená počasím a horšími terénmi. O úspechu rozhodovali maličkosti – dáš gól z jedinej štandardky – vyhráš 1:0, stačí jediný kiks – prehráš 0:1. Myslím, že práve výkony na jeseň mi pomohli do Jedenástky.
Na ktorý zápas minulej sezóny najradšej spomínate?
Ťažko povedať. Niekedy mám lepší pocit, keď nedostaneme gól, ako keď skórujem a nevyhráme. Asi najlepší bol zápas so Žilinou 3:1, kde som dal jeden zo svojich dvoch gólov v sezóne a ľudia sa bavili. Dobrý bol aj duel pod Dubňom, kde sme rýchlo viedli 0:2 a hrali výborne, no šťastie nás opustilo a remizovali sme. Inak góly veľmi nedávam, myslím že ich bolo asi 8 – 9 gólov, ja som tu na to, aby som im zabraňoval.
Ako ste sa dostal na Slovensko?
Prišiel som z Drnovíc, ktoré zbankrotovali. Končila mi zmluva a bol som po operácii, keď prišiel povestný výpredaj mužstva do Příbramu. Po úspešnej liečbe mi Alois Sommer odporučil Dubnicu, odkiaľ odchádzal Hanek a zháňali stopéra. V prípravnom zápase v Žiline na umelej tráve si ma všimol tréner Griga a odvtedy som v Dubnici. Slovenská liga je kvalitná, dal by som asi prednosť českej, ale v Čechách by som už nehral. Ambície v Dubnici sú vysoké, výborne sa tu pracuje s mládežou. Cítim sa tu dobre, pretože je to akoby „rodinný podnik“, kde si všetci rozumejú.
Dubnica určite nie je poslednou zastávkou.
Futbal je o peniazoch, treba ísť von, zabezpečiť sa, veď mám už 28 rokov. Nebol by to východ - Rusko, Ukrajina, radšej západ Európy - Rakúsko, Holandsko, Francúzsko. Ponuky boli i sú, no nie stopercentné. Nie som naivný, aby som držal v hlave iba jednu. Možno si ma niekto všimol proti Vasasu či Ankare a verím, že to bude aj v zápasoch s Newcastle. V Dubnici som už dvaapolroka, pred polrokom som predĺžil zmluvu až do roku 2007, no je tu klauzula, že pri ponuke zo zahraničia a dohode by to mohlo byť aj skôr.
Vráťme sa k futbalovým začiatkom.
Narodil som sa v Uherskom Hradišti, no po roku a pol sme sa presťahovali do Olomouca, kde som hral od šiestich rokov. Potom prišli Hodolany, Lokomotíva Olomouc, športová škola Sigmy Olomouc, odtiaľ cez dorast, juniorku až do áčka Sigmy vedenú trénerom Brücknerom. Zahral som si s Ujfalušim, o ktorého nedávno prejavil interes aj Real. Po čase ma postihlo vážne zranenie, keď som sa zrazil s vlastným brankárom a výsledkom boli roztrhnuté postranné väzy. Nasledoval rok pauzy, po rehabilitácii som si zahral rok druhú ligu v ambicióznych Ratíškoviciach. Bolo to super, o vlások nám unikol postup do I. ligy a na Strahove som si zahral finále Českého pohára proti Libercu (1:2 pozn. red.). Hral som futbal, pod trénerom Paličkom a nemyslel už konečne na zranenie. Potom sa ozvali Drnovice, kde som išiel ako voľný hráč, európske poháre som nestihol. Ďalším pôsobiskom bolo Staré Město a potom Dubnica. Som rád, že som si mohol zahrať s legendami ako Kadlec, Hapal či Látal.
Okúsil si aj reprezentačný dres?
Zúčastňoval som sa mládežníckych výberov, v roku 1998 som bol v dvadsaťjednotke u K. Brücknera. Nebolo to natrvalo, prišlo zranenie a odmlka, na konte mám iba prípravné zápasy, žiadnu kvalifikáciu, takže sa nemám čím chváliť.
Obrancovia sú tvrdí chlapi, ktorí často inkasujú karty.
Chalani si robili so mňa „srandu“, keď som mal iba dve žlté karty. Červená je pre mňa takmer neznáma, karty väčšinou dostávam za rečnenie. Nikomu nelámem nohy a nechcem ani nikoho zraniť, viem, aké to je. Tvrdosť áno, ale zákernosť nie, to radšej kartu za stiahnutie za drews, než brutálne zozadu zabrániť gólu.
Legionársky život nie je nikde ľahký...
Prvý polrok na Slovensku bola veľká zmena, kolektív ťa musí zobrať, veď každý cudzinec berie svojím spôsobom domácim prácu. Keď sa darí a vyhýbajú sa zranenie, je dobre. Do béčka som sa zatiaľ nikdy nedostal. Polroka som dochádzal, býval som doma, kde mám rodinu. Potom som požiadal o byt a raz za čas som išiel za rodičmi a manželkou. Teraz tu máme väčší byt, blízko máme chalupu a cítim sa už skoro ako doma. Máme desaťmesačnú dcérku Elišku, ktorá o futbale ešte nemá poňatie. Manželka, s ktorou sme za dvanásť spoločných rokov zažili veľa dobrého i zlého, chodí na zápasy a stará sa mi o archív.
Čo vám futbal dal?
Je to dobre platený koníček a vďaka nemu som sa dostal do rôznych končín. Ešte s Olomoucom sme hrali Spojených arabských emirátoch, kde pôsobí môj strýko Milan Máčala, čo som zistil až nedávno, keď sme sa stretli pri zápase proti Ománu, ktorý trénoval. Nemám protekciu, vieme o sebe, a to je všetko. Uvedomil som si, že s futbalom sa dá ísť životom ľahšie, no nič nie je zadarmo. Pracoval som popri škole, kým som sa nestal profesionálom, zažil som finančný výpadok pri zranení, aj keď som nežil ako niektorí Brazílčania pochádzajúci z chudobných štvrtí. Preto sa to snažím vysvetľovať aj mladým, ktorí si namýšľajú, ak majú zmluvu na dva roky, ale nemyslia ďalej. Je to dobrý život, nemusím vstávať o šiestej a robiť pri páse, ale aj tréningy a sústredenia sú ťažké, no patria k futbalu. Tešia ma úspechy, ale radšej rozdávam radosť ľuďom.
Futbal sa nehrá večne, akú máte predstavu o ďalšom živote?
Víziu trénerskú, ani manažérsku nemám, no roky nezastavíš. Chce to ísť von si zarobiť, a potom pravdepodobne sa dám na podnikanie. Predstavy nie sú presné, ešte je čas, chcem si, ak budem zdravý, čo najdlhšie zahrať.
Martin vie, že úspech sa dá dosiahnuť tvrdou prácou, v čom sú vzorom českí legionári. „Keď chce človek vo futbale niečo dokázať, musí hrať tak, aby si ho všimli v kvalitných zahraničných kluboch. Stačí sa pozrieť na českú reprezentáciu, kde takmer všetci hrajú vonku. Verím, že aj ja si ešte za nejaký dobrý klub zahrám, no ešte predtým chcem uspieť aj v Dubnici.“
