Pavol Janoško z Lednických Rovní je liečebným pedagógom a v súčasnosti pôsobí ako univerzitný docent Katedry liečebnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. V psychoterapeutickej praxi sa zameriava na individuálnu, párovú a rodinnú terapiu podľa Virginie Satirovej.
Komu sa primárne v praxi venujete?
Primárne sa venujem oblasti rodinnej terapie. Rodičia sa na mňa obracajú prevažne v situácii, kedy sú ťažkosti u dieťaťa alebo kríza v rodine už vyhrotené. Čím sú deti menšie, tým dôležitejšie je, aby sa do spolupráce zapojili obaja rodičia a v prípade potreby aj súrodenci. Situácia rodiny v kríze je však špecifická a často nie je možné získať na spoluprácu všetky kľúčové osoby. Podporujem klientov, aby nachádzali nové zdroje a osoby, ktoré by ich v ich úsilí podporili. V praxi ma pomerne často oslovujú rodičia dospievajúcich detí vo veku okolo 12 až 15 rokov.
Lesy máme plné elixíru života, deti majú strach z budúcnosti, rómsku osadu zrovnajú so zemou Čítajte Vznikajú u detí výraznejšie ťažkosti práve v čase puberty?
Z mojich skúseností sa prvé komplikácie často objavujú už pri vytváraní párovej väzby budúcich rodičov. Zo systémového hľadiska vzniká rodina tým, že sa narodí dieťa alebo si ho rodič osvojí. Na rodičovstvo sa nikdy nedá vopred 100-percentne pripraviť, ale rodičom často chýbajú zdravé vzory a bývajú nezrelí. Nevedia ďalej dať to, čo sami nedostali. Po prvom potomkovi môže prísť ďalší a vzájomné vzťahy v rodine sa zo systémového pohľadu ešte viac komplikujú. Rodičia sú preťažení a nevedia, ako reagovať na špecifické situácie.
Novú pôrodnicu v Považskej Bystrici dokončia neskôr, statika stropu je narušená Čítajte Stres v rodinnom systéme zasahuje všetkých. U detí sa často začne prejavovať somaticky, bolesťami brucha a častými ochoreniami. Dieťa na seba podvedome upozorňuje a snaží sa dať najavo, že niečo potrebuje. Ak sa to nerieši, tieto ťažkosti môžu často prerásť do závažnejších problémov. Napríklad do porúch príjmu potravy, celiakie, až smerom k špecifickým poruchám učenia, správania alebo úzkosti.
Na začiatku praxe som musel prijať myšlienku, že všetci rodičia robia len to najlepšie, čo dokážu. Ak aj nie sú otvorení pre vnútornú zmenu a psychoterapeutickú spoluprácu, potrebujem ich získať pre vzájomne akceptovateľnú formu pomoci. Veľakrát rodičia prídu s dieťaťom a očakávajú, že ho napravím. Ťažkosti v rodine vnikajú pritom ako dôsledok vzájomného napätia a nefunkčnej komunikácie. Významnú úlohu zohrávajú vlastné nespracované situácie a traumy rodičov.
V článku sa dočítate:
- Akým spôsobom možno zmeniť naše rané vzorce?
- Čo je najpodstatnejšie pre návrat k sebe samému?
- Ako fungujú rodinné vzorce? A prečo sa z nich nevieme vymaniť?
- Čo dokážeme vyriešiť bez pomoci psychoterapeuta? Ako?
- Ako vníma psychoterapeut súčasné spoločenské nastavenie a na čo si dávať pozor vo vzťahu k svojim deťom?
Ako môžeme odhaliť, že už potrebujeme odbornú pomoc?
Najčastejšie ľudia vyhľadajú pomoc, keď do ich života zasiahne okolnosť, ktorú už nedokážu riešiť. Zväčša sme nastavení tak, aby sme veci zvládali sami. V prípade závažných ťažkostí ako smrť blízkeho, zdravotné problémy či nevera to už sami nedokážeme. Problémom však nie je samotný problém, ale jeho zvládanie. Určité vzorce správania v záťaži si vytvárame už v ranom veku do troch rokov. Aj keď si na toto obdobie nepamätáme, v týchto raných programoch fungujeme celý život. Nefunkčnosť prevzatých vzorcov si uvedomíme väčšinou až v dospelosti, kedy sa v niečom zacyklíme a nevieme z toho vyjsť. Snažíme sa mať nad vecami kontrolu, ale nedarí sa nám to.
