Vzápätí povedala, že už keď je sama, „takto je to lepšie“. Jubilantke patril pozdrav básňou, gratulácia starostu, kytičky i malý darček a zápis do Pamätnej knihy obce.
„Ľúto mi bolo, keď iné deti hovorili, idem k babke, idem k dedkovi. Ja som ich jakživ nepoznala a nepamätala. Mame umrela jej mama 42-ročná, sedem detí bolo, zadlžené všetko až do povaly a oni najstaršia sa museli starať o ostatných. Moje sestry umreli obidve mladé. Jednej bola na príčine vojna. Zobrali sa s manželom vo februári, mali sa veľmi radi a na Petra Pavla už narukoval kdesi na východ do Ruska. Ani sa riadne nevedelo kde, len poľná pošta „napísala“, že žije. Sestra ochorela a v štyridsiatom druhom umrela. Ani devätnásť rokov nemala,“ zaspomínala si babka Mária Janíková, ktorá v tento deň slávila osemdesiatku.
„Babka je, vidíte, stále čulá, v „záhradečke“ ju vidím, aj na ulici. Krásne spieva, chodí do kostola. Stará sa o parčík na Sigoti,“ skladá jej komplimenty starosta Ján Ráček. „Aj by rada spievala, aj chodila. Zadýcham sa na väčší kúsok. Do Haluškov ešte prejdem bez problémov, potom ma niekto zvezie,“ takto prijíma lichôtky.
Na podlahe v kuchyni na ručne tkaných kobercoch sa mäkkúčko stúpa. Kedysi aj tkala. „Je to namáhavá robota. Aj rukami, aj nohami. Už niet ani takej osoby, čo to snovala, navila na krosná,“ zaspomínala si babka, ktorá celý život robila v rastlinnej výrobe na družstve.
„Nikdy, ani pri mojich oslavách, čo sa do náprstka vojde, som nevypila pálenky. Vôbec nekupujem minerálku. Máme studňu a v nej veľmi dobrú vodu. Dám si citrón, trochu cukru a uhasím smäd,“ hovorí o svojom striedmom žití. Možno i to je jedno z tajomstiev, ako sa v sviežosti dožiť takého krásneho veku.