Láska k šitiu Ľubicu Ondrušovú sprevádzala od strednej školy. Kým sa mu však začala venovať naplno, vyskúšala iné práce aj cestovala. Teraz je rada, že si vybrala robiť to, čo ju skutočne baví. Šiť učí mladých, starých, venuje sa začiatočníkom aj pokročilým. Šitie na stroji mnohých zaujme, obzvlášť nadchne deti. Nie je to však jediné, čomu sa venuje. Okrem šitia našla podľa jej slov aj ďalšiu doživotnú záľubu, otužovanie.
Ako ste sa dostali k šitiu?
Rozhodla som sa v osmičke na základnej škole, že pôjdem na odevnú priemyslovku do Trenčína. Vtedy sa končilo osmičkou. Nikdy predtým som nešila. Ale jediné, čo ma zaujímalo, bola výzva. Z Považskobystrického okresu nebrali na trenčiansku priemyslovku nikoho. Ale ja som sa dostala. Chcela som sa dostať aj spod rodičovských krídiel a žiť na internáte.
Považská Bystrica sa po roku provizória dočká novej modernej pôrodnice Čítajte Pokračovať som chcela na vysokú školu, na pedagogický odbor. Tam som sa však nedostala. Tak som začala pracovať. Spočiatku to boli študentské práce. Najskôr vo vegetariánskej reštaurácii, potom v odevnom obchode, potom som začala súkromníčiť – šiť odevy na mieru. Mali sme módny salón, ale po troch rokoch podnikania ma zlákal svet. Rozhodla som sa, že ešte nezakotvím. Išla som do Mníchova, kde som žila tri roky. Chcela som sa naučiť jazyk a vidieť svet. Bola to ďalšia výzva.
Prečo práve Mníchov?
Dostala som tam ponuku robiť opatrovateľku. Nie deťom, ale dvom psom (smiech).
Začala som tam chodiť do jazykovej školy. Počas týchto troch rokov som spoznala môjho manžela. Nie v Nemecku, ale na svadbe v Považskej Bystrici. Kvôli nemu som sa vrátila späť sem, aby sme si založili rodinu.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa lektorka dostala k šitiu,
- ako prebiehajú kurzy,
- ako sa dajú využiť použité materiály,
- kto všetko na kurzy šitia chodí.
Potom sa mi narodil syn so zdravotným hendikepom. Popritom som stále šila, podnikala. Keď som už nevedela, kam z konopí, tak som stretla moju dobrú priateľku Evku Čičkánovú.
Tá ma naviedla na to, aby som začala šiť a učiť šiť. Povedala mi, že má kopec priateliek, ktoré potrebujú vypadnúť a urobiť si voľno, tak či by som ich neprišla učiť na strojoch.
To bol impulz, aby som začala robiť niečo, čo ma baví. Robila som v materskej škole v jedálni. Neboli tam dobré vzťahy. Nenapĺňalo ma to, nechodila som tam s radosťou. Tak som začala popri materskej škole robiť krúžok šitia. Už to bude desať rokov. Keď bol syn väčší, spravila som si živnosť. Takto podnikám už osem rokov. Začínala som s Považskou Bystricou, potom som pridala Bytču, Púchov, Žilinu, Trenčín. Túlam sa po Považí. Už som bola aj v Martine, tam však ten priestor skrachoval.
Tieto priestory si stále držíte?
Nie. Je to tak, že sú to rodinné centrá, kde je krúžková činnosť. Hlavne na soboty vyhľadávajú celodenných nájomníkov ich priestorov.
