Vážená pani Monika Paliesková,
dovoľte mi na úvod spomenúť si na jeden príbeh, ktorý sa stal pred niekoľkými rokmi: Pri rozsiahlej sérii krádeží boli medzi poškodenými aj dvaja starí manželia. Dôchodcovia. Vykradli ich, keď boli v nemocnici na vyšetrení. Dedko bol chorý. Ako väčšina starých ľudí, veľa cenností doma nemali. To, čo potrebovali k životu. Žili len sami, z malého dôchodku. Keďže lup nebol veľký, zlodeji im pojedli potraviny, čo našli v komore, a rozmlátili im zariadenie. Strašná spúšť. Starkí sa potom stretli s páchateľmi. Tiež boli mladí a sprostí. Mali na svedomí škody takmer za dvestotisíc. Starká sa opýtala: A kedy to všetko napravíte, čo ste spravili? Advokát jej odpovedal, že súd im za spáchaný čin uloží trest a keď si ho odsedia, potom to budú splácať. „Ale po koľko? A koľko bude trvať, kým to všetkým nahradia - desať rokov? A čo my dovtedy?!“ Nato jej advokát odvetil, že on to neovplyvní, a že z hľadiska práva je to tak v poriadku. Asi po poldruha roku som sa dozvedel, že starký zomrel.
Páchatelia majú dnes svoj trest už odpykaný. Možno majú svoje rodiny, možno sú z nich dobrí otcovia. Nepochybujem o tom, že aj oni by dnes začali poukazovať na svoje práva. Podobne ako Jozef Kosnáč, o ktorom som tiež hovoril na zasadnutí zastupiteľstva - keď sa mu za pár rokov skončí podmienka, aj on bude môcť kričať, že trest, ktorý mu spoločnosť dala, si odpykal a podľa práva je „čistý“. Kto však bude kričať za práva ženy, ktorej zavraždil muža? Kto sa bude pýtať ako a z čoho žila, keď ho stratila? Kto riešil jej situáciu? Alebo kto poukáže na osudy ľudí, ktorých niekto okradol, olúpil alebo im inak ublížil? Spoločnosť? Tá sa o nich nestará. Tá bude súhlasiť, že z hľadiska práva je to takto v poriadku. Žiaľ, právo a spravodlivosť nie sú to isté. A ja som, pani Paliesková, videl príliš mnoho krívd a trápenia takýchto prostých ľudí, než aby som si osvojil také zjednodušené, čierno-biele chápanie práva.
Vážená pani Monika Paliesková,
považujem však za správne priznať, že spôsob, ktorým som na tieto veci upozornil, nebol dobrý. Dotkol som sa ním nechtiac aj Vás a Vašich detí, ktoré za nič nemôžu. Konal som v rozrušení a vyjadrujem nad týmto konaním ľútosť. Prijmite, prosím, moje úprimné ospravedlnenie. Uvedomujem si, že Váš vzťah k manželovi Františkovi je založený na láske, ktorá vás zároveň viedla k tomu, aby ste si ho zastala. Takémuto postoju prináleží uznanie.
Moja práca a moje postoje ako primátora musia byť aj o jasnom hodnotovom smerovaní. Snažím sa ľudí chrániť. Pomôcť im pred možným rizikom. A preto u takých istých advokátov, ktorí obhajujú páchateľov trestných činov, môžu na radnici už po tri roky nájsť radu aj ich obete. Alebo ľudia, ktorí by sa nimi mohli stať. Verte, že nebudem mať problém ani s postojom k Vášmu manželovi, ak sa tým, ktorým ublížil, bude snažiť pomôcť. Napraviť tak krivdu, ktorú spôsobil. Tu nejde o mňa. A v tomto prípade - nemajte mi to za zlé - ani o Vás. Ani o Vášho manžela Františka. V prvom rade ide o nich. O ľudí, ktorí nikomu neublížili, nikomu neuškodili a neprevinili sa. Od začiatku žijú a živia sa poctivo. Ich práva sú dôležité. Pre mňa áno. Aj oni ma volili.
Autor: Marián Michalec Primátor mesta Púchov
