Ema Martinková z Visolají študuje v maturitnom ročníku na gymnáziu v Považskej Bystrici. Pripravuje sa na skúšky na lekársku fakultu v Martine, no popritom sa stále venuje svojej záľube – hre na klavíri a na organe. Za hru na oboch nástrojoch získala aj ocenenia v niekoľkých súťažiach.
Kedy ste sa začali zaujímať o hudbu?
Odmalička som bola obklopená hudbou. Tato amatérsky pôsobil v kapele, spieval a hral. On ma priviedol k hudbe. Naučil ma hrať bez nôt jednoduché detské pesničky a rôzne ľudovky. Keď som bola v treťom ročníku na základnej škole, rodičia ma prihlásili do ZUŠ. Najskôr som chodila len na klavír. Po pár rokoch odišla moja pani učiteľka na materskú a ja som sa dostala do triedy učiteľa, ktorý učí aj organ – Jána Gabča. Je organistom v Púchove a zároveň učí na vysokej škole v Spišskej Kapitule. On ma začal viac ťahať k organu, naučil ma techniku hry rukami aj nohami.

Oslovil vás organ hneď?
Bolo to spojené aj s tým, že do našej farnosti prišiel nový pán farár. Všimol si, že som hrávala na jasličkových pobožnostiach, kde sme ako deti spievali, recitovali básničky a kto vedel, hral. A ja som hrala na organe. Pán farár ma oslovil, či by som nechcela hrávať v kostole. Nepovedala som mu hneď jednoznačné áno, pretože som vedela, že hranie v kostole nie je jednoduché a je treba nacvičiť veľa piesní a liturgických spevov. Postupne som sa však s pánom Gabčom učila a jedného dňa som sa rozhodla vyskúšať to.
Hrá viac mladých?
U pána Gabča sme dvaja, ja a Tomáš Jancík, ktorý hrá v Lazoch pod Makytou. V Považskej Bystrici poznám ešte jedného organistu v našom veku – Sama Rúbalu. Pán Gabčo učí teda mňa a Tomáša a zároveň na hranie v kostole pripravuje môjho brata Martina.

Kde trénujete?
V ZUŠ v Púchove, kam chodím, organ nemajú a ani sa tam nevyučuje. Učím sa popri štúdiu hry na klavíri. Cvičím buď u nás, alebo u učiteľa, ktorý má organ doma. Ja mám doma digitálny organ, ten nemá píšťaly.
Ako vyzerá digitálny organ?
Má manuály, na ktorých sa hrá rukami, pedálnicu, kde sa hrá nohami. Ďalej sú tu registre, ktorými sa dá meniť farba zvuku. Tiež má pamäťové banky, ktoré mi pomáhajú pri hraní náročnejších skladieb, kde treba striedať registráciu. Nachádza sa tu aj takzvaná žalúzia, pomocou ktorej môžem stišovať a pridávať zvuk. V podstate je to plnohodnotný organ, len nemá píšťaly a, samo-zrejme, sa od klasických píšťalových organov mierne líši aj zvukom.
Čo bolo najťažšie sa naučiť?
Asi pedál – teda hrať nohami. Síce aj na klavíri sú tri pedále, no tie slúžia na niečo iné. Na organe sa niekedy hrá pedálmi aj melódia skladby. Zväčša sa však využíva na hru basových partov. Nie je jednoduché skoordinovať ruky aj nohy, aby hrali tak, ako majú.
Hrá sa na každom organe rovnako?