JASENICA. Folklórna spevácka skupina Dúbrava z Jasenice patrí k najmladším folklórnym skupinám v okolí. Jej členovia radi hovoria, že vznikli v roku 2009 z iniciatívy milovníkov folklóru a je to aj poznať. Na spoločných nácvikoch sa vždy dobre zabavia, porozprávajú a, samozrejme, aj niečo naskúšajú. V mladej skupine sú zatiaľ len dve generácie, budúcnosti sa však neboja. Majú veľa plánov, ale aj podporu od ľudí.
Na začiatku bola láska k folklóru
Okolité dediny, napríklad Papradno, majú dlhú folklórnu tradíciu. Dúbrava však v Jasenici takúto tradíciu založila. „Raz sme sedeli na terase a rozprávali sme sa, prečo my nespievame. To ostalo dlho zabudnuté,“ spomína si členka Andrea Piláciková. Impulz a myšlienka prišla od Márie Kolkusovej, ktorá je srdcom veľká folkloristka. Prvé veci sa dali do pohybu v roku 2008. Vedúca Ľubica Minjariková doplnila, ako to pokračovalo.
Skupina sa zúčastňuje aj na súťažiach a akciách v okolí. (zdroj: Archív skupiny Dúbrava)„Učím v Základnej škole v Jasenici a tradične organizujeme pre rodičov a priateľov školy katarínsku školskú zábavu. Bolo zvykom pozývať hosťa do úvodného kultúrneho programu zábavy. Vtedy sme sa s pani riaditeľkou dohodli, že na zábavu predsa nie je potrebné pozývať len cudzích hostí, keď nám spieva polovica Jasenice. Oslovila som rodiny našich žiakov: rodinu Pilácikovú, Klabníkovú, Cigánikovú a Kolkusovú, či by prijali naše pozvanie a podujali sa spievať na školskej zábave v programe Spieva celá rodina.“
Nikto z oslovených neodmietol, a tak spolu po prvýkrát v novembri roku 2008 spievali. Hudobne ich na akordeóne sprevádzal Martin Kolkus. Občanom Jasenice sa vystúpenie páčilo a novovzniknutú skupinku oslovili, aby zaspievala pri pochovávaní basy. Potrebné bolo aj nájsť vhodný názov súboru a aj keď uvažovali nad Jaseničanom, napokon si zvolili názov Dúbrava, podľa časti chotára takto pomenovaného.
Hre na organe sa venujú aj mladí, príkladom je maturantka z Považia Čítajte Všetci členovia mali už pred vznikom speváckej skupiny k folklóru blízko. „U nás to bolo odmalička, odjakživa. Doma sme spievali, tato hrával na harmonike a dedo na heligónke. Vyšli sme na ulicu a začali sme spievať. Mali sme to v sebe,“ spomína si Piláciková. „Keď som ich počula, mala som zimomriavky a hovorila som si, že aj ja by som to chcela skúsiť, tak som oslovila Ľubku a prišla som na ich skúšku,“ pridáva sa Zuzana Pekarová.
