Diela Márie Murárikovej z Trenčianskej Turnej sú krásne a aj jedlé. Jej medovníkové výtvory sú obdivované na Slovensku aj v zahraničí, zaujala však aj na svetových gastro olympiádach. Dvojnásobná olympijská víťazka v rozhovore porozprávala o ceste k lektorovaniu, aj o úspechoch, ktoré sa do večerných správ len tak ľahko nedostanú.
Herecký sen si splnila v Brne. Barbora Remišová začínala v gymnaziálnom divadielku Čítajte Ako ste sa k výrobe medovníkov dostali?
Pochádzam z dedinky Vernár, kde ľudový ornament bol zastúpený všade okolo mňa. V oblečení, architektúre, v drevorezbe. Folklór bol súčasť môjho života. Veľmi som bola prítomná pri vyšívaní a tkaní. Všetky textilné techniky, ktoré som ovládala, som zužitkovala na odevnej priemyslovke.
V tom čase bola jediná na Slovensku. Tam sme aj navrhovali, trénovali sme kresbu. Sama som vždy mala rada inakosť. Nebola som uniformná, udržala som si individualitu. Keď som sa vydala, tak som veľmi túžila mať prevoňanú domácnosť Vianocami. Tak som začala skúšala piecť medovníky, ktoré som predtým nikdy nepiekla. Upiecť bola jedna vec, zdobenie druhá.
Známe sú vaše 3D medovníky. Kedy ste si povedali, že niečo také chcete vyskúšať?
Zozačiatku som len koketovala s 3D výrobkami, ktoré som videla a obdivovala ich. Na to, ako ich spraviť, ako ich zlepiť, som musela prísť sama. Využila som znalosti zo školy, kde sme sa učili aj strihy. Teda zmontovať niečo dohromady, aby to stálo, aby to bolo proporčné. Tiež to bol pokus – omyl. Čím viac som robila, tým viac som nadobúdala znalostí.
Robili ste aj lektorku. Odkiaľ prišiel tento nápad?
Keď som bola na materskej s tretím dieťaťom, tak som sa náhodou stretla s včelármi. Organizovali pre nich významný deň – Včelársku nedeľu. V pohostení chceli samozrejme použiť med, tak ma oslovili. Chceli viac ako len medovníky, aj medové rezy, zákusky.
Moja práca priniesla ovocie. Priamo predseda zväzu včelárov ma oslovil, že sa usporadúva školenie medovnikárov, z ktorých chceli urobiť učiteľov medových výrobkov. Povedala som si, že idem niekde, kde sa nadýchnem nového vzduchu. Na tomto kurze nás bolo dvadsaťpäť.
Boli sme tam týždeň, každý deň sme prichádzali o ôsmej a odchádzali večer o šiestej. Zistila som, že je to kurz, ktorý ide do hĺbky. Po maturite z kurzu, kde sme si normálne ťahali otázky, sme dvanásti dostali certifikát. Stala som sa teda lektorkou medového pečiva.
Kde ste potom chodili robiť kurzy?
Chodila som po celom Slovensku. Bola som aj na Považí - v Košeci, Púchove, Lednických Rovniach. Doba takýmto kurzom priala. Vtedy si vo fabrikách vážili ľudí a nechali pracovníkov aj kultúrne vyžiť. Už som pracovala, dokonca som začala študovať vysokú školu - pedagogiku. Bolo to náročné.
