Životné zlomy a krízy sa naučil zdolávať aj vďaka športu

K športu mal blízko odjakživa. „Môj otec bol v rannej mladosti vrcholový športovec. Málokto vie, že bol prvým atletickým trénerom-cvičiteľom s licenciou v Považskej Bystrici,“ začína rozhovor Roman.

„Ako dieťa som na šport vobec nemal predispozície, bol som dengľavý, obéznejší, ale vždy som mal potrebu prekonať tento nedostatok. Otec ma napriek tomu k športu viedol, na bicykloch sme mali už vtedy pojazdné blízke okolie,či už smerom na Podjavorník, alebo Manínsku úžinu, Súľov.. atď.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Telu treba dopriať pohyb a dobrú stravu, hovorí víťazka silových trojbojov Čítajte 

Otec viedol Romana aj k turistike. „Keď som ako malý chlapec v Tatrách obdivoval vysoké končiare, povedal mi: Najskôr musíš poznať a mať pochodené okolie v ktorom bývaš, Manín, Klape, Cerov a až potom budeš mať nato, aby si šiel na tatranské vrcholy. A prišiel čas, kedy sme chodili aj po Tatrách.

Vždy som hľadal cestu, ako si zvýšiť svoju kondíciu. Po základnej škole som nastúpil na strednú odbornú vojenskú školu. Tam som sa začal intenzívnejšie venovať plávaniu, dokonca v rámci voj. škôl sme mali aj svoje plavecké súťaže.“

Otec, bývalý športovec ho učil aj ako regenerovať. „Navštevovali sme saunu, vtedajšie rehabilitačné stredisko v areáli futbalového štadióna. Mal som známych masérov, fyzioterapeutov, ktorí mi dovolili pričuchnúť k tomuto remeslu už v ranej mladosti.“

Potom prišla bujará mladosť. „Všetky športy išli bokom. Život išiel ďalej, skľudnil som sa, pracoval v miestnej strojárskej firme, oženil som sa, narodili sa nám tri deti, na šport veľa času nebolo, ale vždy keď to šlo, tak sme niekam ako rodina vyrazili, zväčša turistika, bicykel.“

Zrazu prišli v živote väčšie krízové situácie, ako bolo u Romana dovtedy bežné. „V práci ma počas krízy v roku 2009 prepustili. A tu nastal zlom.

Vo svojom voľnom čase som chodieval plávať. Raz som na plavárni spomenul, že budem prepustený a tam mi povedali, že si mám urobiť kurz vodného záchranára a ísť robiť ku nim.

Tá myšlienka sa mi zapáčila, bolo to dobré na preklenutie ťažkého obdobia. Urobil som si kurz vodného záchranára, venoval som sa aj plaveckému výcviku predškolskom a školákov. Popritom som si urobil aj rekvalifikačný masérsky kurz. Celé mi to začalo dávať zmysel, tešil som sa.“

A zrazu do toho prišiel ďalší veľký životný zlom. „Bratovi sa stal v zahraničí veľmi ťažký úraz, lekári mu dokonca nedávali nádej na prežitie. Ale ja som veril od prvej chvíle, že prežije. A naozaj, stalo sa a to mi dalo presvedčenie, že veriť sa oplatí. Verím v Boha a nehanbím sa za to.

Stalo sa to pred ukončením môjho masérskeho kurzu. Brat už bol v stave, že sa s ním dalo rehabilitovať a ja som to zobral ako svoju životnú skúšku. Vychádzal som z poznatkov, ktoré som mal a ľudí okolo seba, ktorí ma učili. A učili naozaj, nielen preto, aby som dostal papier, ale ja som to potreboval pretaviť do praxe.

Vychádzal som aj z triviálnej logiky. Hovoril som si, že keď brat nemá porušenú miechu, CNS, svaly fungujú vo vodorovnej polohe, tak budú fungovať aj v zvislej. Treba ich posilniť a chalana postaviť na nohy.

Celé to pomaly začalo do seba zapadať a brat po jedenástich mesiacoch od úrazu, kedy mu lekári nedávali nádej na prežitie, už plával na celoslovenských plaveckých pretekoch hendikepovaných športovcov.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Veľkú trénerskú kariéru naštartoval (čoskoro) šesťdesiatnik v Púchove Čítajte 

Odvtedy sa začal viac venovať klientom s hendikepom, či už po úrazoch, CMP, DMO. „Snažím sa k nim pristupovať nielen podľa tabuliek. Rešpektujem ich diagnózu, ale snažím sa v nich prebudiť to, čo je v nich funkčné, aby oživilo to ostatné okolo. A myslím, že táto moja filozofia funguje. Ku klientom pristupujem srdcom, rukami, umom.“

V rámci osobného života si začal plniť výzvy aj po športovej stránke. „Jednou z nich bola púť do Santiaga de Compostela v roku 2011. Za 32 dní som prešiel z francúzskych Pyrenejí k Atlantiku 890 kilometrov.

Pre mňa to bola veľká vec, s eufóriou som prišiel do reality a myslel si, že dokážem na rukách preniesť celý svet. Ale opak sa stal pravdou, zrútil sa mi súkromný život, rozviedol som sa. Znášal som to ťažko, mal som tri zamestnania a prišlo totálne vyhorenie.

Po prepustení z nemocnice som pozeral na hrču liekov na stole a povedal som si, že tadiaľto cesta nevedie a musím začať znova. Keď chcem pomôcť iným, musím začať najprv od seba. Začal som chodiť do fitka.

Raz, po asi dvoch mesiacoch chodenia a cvičenia vo fitku, som pozrel von z okna, zaliala ma slnečné lúče, pozrel som na Maníny a povedal som si: Čo tu ja robím? Ja musím ísť von. Začal som vo väčšom robiť opäť turistiku, plávať, jazdiť na bicykli. Raz ma kamarátka zavolala na cyklomaratón. Neveril som si a... šlo to! To sú ľudia a udalosti, na ktoré sa nezabúda. Som im veľmi vďačný.“

„Hľadali sme spoločne s priateľmi nové výzvy, možnosti. Zložili sme triatlonovú štafetu a na žilinskom Vodnom diele sme skončili tretí. Bedňa hneď na prvých pretekoch!

Videli sme, že to má zmysel.

Prišli ďalšie výzvy, ďalšie preteky. Aj umiestnenia medzi najlepšími. Šport zmenil a skvalitnil môj život, posúva ma ďalej, je to môj relax a zároveň aj psychohygiena po náročných dňoch. Je to veľký lekár a odporúčam ho aj ostatným.“

K otužovaniu sa dostal už ako dieťa. „Studená voda po saune, kúpanie sa v tatranských potokoch. Nikdy to ale nebolo organizované. Vo väčšej miere to prišlo hlavne cez covid, začali vznikať organizované skupiny.

A takto začali aj Otužilci z Podhradského mora. S kamarátom sme chodievali plávať na nové štrkovisko. Netrvalo dlho a dozvedeli sme sa, že je to budúci areál Podhradského mora.

Veľmi sa mi tam páčilo, mal som predstavu, a vyslovil ju koncom leta 2019 aj nahlas: Veď mi tu môžme plávať aj v zime a možno by tam šlo zorganizovať v lete napríklad aj triatlon. Skúseností z rôznych súťaží bolo už dosť. Pani Tabačková mi dala možnosť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Domanižský mototím slávi najúspešnejší ročník Čítajte 

A naozaj. V jednu októbrovú nedeľu 2019 sme sa štyria kamaráti spoločne ponorili do vody PM ako otužilci. Každým ďalším nedeľným stretnutím nás bolo viac a viac. Vznikla úžasná partia ľudí, ktorá sa nebojí studenej vody a má horúce srdcia ochotné pomocť druhým. Ťaháme to spolu už piatu sezónu. Okrem iného sme spoločne zorganizovali štyri ročníky Triatlonu Podhradské more.“

Od vzniku Otužilcov z Podhradského mora driemala v Romanovi myšlienka na La Manche. „Dala sa dokopy partia, ktorá to myslí vážne a v roku 2024 ideme do toho.“

„Toto je len kúsok z môjho príbehu ako mi šport zmenil život. Je to moja cesta, moje zakopnutia, pády. Tie zakopnutia nech sú len prestávkou na regeneráciu. Nič netreba preháňať, tak nech je tých pádov čo najmenej. Najdôležitejšie je vstať a ísť ďalej.“