Tomáš Kompaník z Považskej Bystrice o sebe hovorí ako o introvertovi, ktorý sa do súťaže Pečie celé Slovensko nechcel prihlásiť. Nakoniec skončil na štvrtom mieste a v pečení sa chce zdokonaľovať naďalej. Jeho vášňou a prácou je však dizajn. Na tomto poli zožal úspech, keď so svojou diplomovou prácou vyhral ocenenie Red Dot Design Award.
Veľa ľudí vás pozná z televíznych obrazoviek, niektorí však možno nevedia, že ste grafickým dizajnérom.
Ja som pôvodne neštudoval dizajn, ale marketing. Lenže na škole sme mali aj pár praktických predmetov, ktoré sa týkali práve niečoho vizuálneho, a uvedomil som si, že to ma baví viac ako teoretické predmety. Čiže keď som skončil bakalára, tak som prihlásil na dizajn.

Za vašu diplomovú prácu o slovenských ľudových výšivkách ste získali ocenenie Red Dot Design Award. Prečo práve výšivky?
Vzniklo to veľmi nečakane. Posledný ročník štúdia dizajnu som študoval v Istanbule. Tam sa ma spolužiaci pýtali na Slovensko a ja som si spomenul, že kedysi mi jedna učiteľka ešte na marketingu povedala, že Slovensko je výnimočné v tom, že každá dedina má iné výšivky. Videl som, že moji tureckí spolužiaci veľmi využívajú ornamenty, tak som im začal ukazovať tie naše a veľmi sa im to zapáčilo. Uvedomil som si, že to je neprebádaná oblasť v rámci dizajnu, a začal som sa tomu venovať. Takže som spravil diplomovku a nejak sa to preklopilo do knihy s názvom AHA.

Ako vyzeral výskum k tejto práci?
Prvotný výskum bol taký, že som čerpal hlavne z kníh. Nebolo ich veľa a všetky boli etnografické, náučné. Ja som to chcel trošku spopularizovať, spraviť úplne inú knihu. Až neskôr, po nejakých štyroch, piatich rokoch som sa rozhodol, že vlastne všetko to, čo som si načítal, by som chcel vidieť aj naživo. Dal som si trošku pauzu od práce a sadol som do auta. Niekoľko mesiacov som chodil po slovenských dedinách a tam som zbieral výšivky.
Boli ľudia ochotní vám pomôcť a výšivky poskytnúť, alebo ste sa stretli s nepochopením?
Boli ochotní. Ja som sa trošku toho bál, lebo som si uvedomoval, že väčšinou pôjdem za staršími ženami, a teda či ma budú chcieť pustiť k sebe domov. Ale nikdy som s tým nemal problém. Ony boli rady, že má o to ešte niekto záujem. Celé to fungovalo tak, že som najskôr zavolal na obecný úrad a opýtal som sa, či niekoho nepoznajú. Čiže oni už mali echo z obecného úradu, že príde niekto, kto sa o to zaujíma. Takže ja som nezaklopal len tak na dvere, že ukážte mi kroje.
Spolu so Soňou Uríkovou ste aj spoluautorom detskej knihy Jašo na jarmoku. Odkiaľ prišiel nápad napísať detskú knihu?
My sme so Soňou spolužiaci z gymnázia. A ja som vždy chcel spraviť detskú knihu v tej téme, ktorej sa venujem, teda tradície. Dlho som hľadal tému a nakoniec mi napadlo, že môj pes Jašo by mohol byť nosným hrdinom, no vedel som, že ja nemám absolútne talent na to, aby som napísal knihu. Ale vedel som, že Soňa píše dobre, lebo som prečítal všetky jej veci. Tak som ju oslovil, že by to bolo veľmi pekné, keby sa dvaja Považskobystričania, ktorí síce nežijú v Považskej Bystrici, stretli a spravili spolu projekt.
Súťažili ste v pekárskej šou. Čo vás viedlo k tomu prihlásiť sa?