Členovia kapely Zlý argument, spevák Marek Fusko, basgitaristka Nikola Garabíková, gitaristi Jakub Andráško a Kristián Balušík a bubeník Richard Fusko, majú do budúcnosti veľké plány. Hudbe sa chcú venovať aj naďalej a vždy si popri škole a práci nájdu čas, aby spolu skúšali. Niektorí odmalička snívali o tom, že budú raz hrať v kapele, niektorým z členov to nikdy nenapadlo. Teraz ich však spája láska k hudbe, ktorou oslovujú nielen mladých.
Ťahalo vás to k hudbe vždy?
Jakub: Na gitare som začal hrať na strednej škole, v druhom alebo treťom ročníku. Dali sme sa dokopy s Kikom a povedali sme si, že by bolo super začať hrávať, tvoriť nejakú hudbu. Gitaru som dostal po staršom bratovi. Som samouk, ako skoro všetci v kapele.
Kristián: Hudbe sa venujem od základnej školy. Keď som vychodil základnú umeleckú školu, na hudbu som zanevrel. Kubo, Marek a ja sme spolužiakmi zo strednej školy. Na konci tretieho ročníka sme boli na výlete v Trenčíne a Kubo priniesol gitaru. To bolo super, ale nepáčilo sa mi, že na ňu nikto nevedel hrať. Pomyslel som si, že to nemôže byť také ťažké. Po otcovi som mal starú španielku, na tej som sa učil. A tak to začalo. Potom sme mali v rámci stužkovej s Marekom vystúpenie. To bol ten úplný začiatok.
Členovia kapely majú do budúcnosti veľké plány. (zdroj: Autor: Z archívu kapely Zlý argument)Rišo: Ja sa hudbe venujem od deviatich rokov. Veľmi som mojich rodičov tlačil, aby ma dali na hudobnú. A ako som ich tlačil, dostal som sa do takej fázy, že som na to kašľal a oni potom začali tlačiť na mňa. Ako prišiel covid, mal som veľa času a bicie doma. Tak som začal poriadne hrávať. Vedel som, že Marek so spolužiakmi má kapelu, tak som sa začal pýtať, či môžem hrať s nimi. Keď som bol malý, tak som s plastovými kolkami búchal do vzduchu, potom som hrával na kýbľoch na dvore.
Marek: Som v kapele spevákom a aj čiernou ovcou, lebo ako jediný už pracujem. S hudbou to u mňa začalo dávno. V kostole, kde som chodieval, bola skupina, ktorá hrávali na omšiach s gitarami a husľami. V tejto skupine bola aj učiteľka z mojej školy a videla, že som na tom hlasovo dobre. Už neviem, ako presne sa to zomlelo, a začal som tam hrávať aj na gitare. Potom dlhšie nič. Ako už Kiko spomínal, skrz program na stužkovej sme sa dohodli a niečo nacvičili.
Nika: Už odmalička som si rada spievala. Chcela som sa naučiť hrať na nejaký nástroj – ťahal ma klavír, ale nakoniec z toho nič nebolo, asi aj z dôvodu, že som mala iné koníčky, ktorým som venovala voľný čas. Nikdy mi však nenapadlo, že budem hrať v kapele, a už vôbec nie na basgitaru.
Dubničanka pracuje v Organizácii Spojených národov. Zamestnať sa tu nebolo jednoduché Čítajte Koľko teda fungujete v tomto zoskupení?
Kristián: Asi dva a pol roka.
Jakub: Najskôr sme sa Kikom a Marekom stretávali u mňa v pivnici a len tak sme si brnkali.
Marek: Ale od spomínanej stužkovej ubehol rok, možno aj viac, kým sme sa k niečomu ďalšiemu dostali. Veľkú rolu zohral covid, všetci mali veľa času.
