Monika Kompaníková získala za svoju tvorbu mnohé literárne ceny, medzi nimi v roku 2011 aj prestížnu cenu Anasoft litera. Jej kniha Piata loď bola aj sfilmovaná a teší sa popularite aj v zahraničí. Teraz sa venuje svojej práci editorky knižnej série a od písania kníh si dáva pauzu. Hovorí však, že stále rozmýšľa nad mnohými témami, a preto novú knihu do budúcnosti nevylučuje.
Kedy ste sa rozhodli, že chcete písať ?
Skôr som mierila za tým, že budem maliarkou. Až na strednej škole som začala písať nejaké básne. Šlo to celkom dobre, zúčastňovala som sa rôznych súťaží. Potom na vysokej škole som začala písať aj poviedky. Vtedy som za prvú poviedku, ktorú som napísala a poslala do súťaže Poviedka, získala prémiu a začala som sa viac venovať písaniu.
Čiže to nebolo rozhodnutie, že sa chcem stať spisovateľkou. Bola to skôr prirodzená cesta, cez skúšanie iných vecí. Ja som nikdy po tom nejako netúžila, byť spisovateľkou nebolo vôbec v mojom zornom poli. Tým pádom som sa až tak veľmi nesnažila, neprahla som po tom. Takže som písala s ľahkosťou. Teraz spätne to vnímam tak, že vlastne bolo veľmi dobre, že som nemala na tomto poli nijaké ambície.

Kde ste na začiatku svojej tvorby nachádzali inspiráciu?
To si už veľmi nepamätám. Bolo to dvadsať rokov dozadu. Keď píšem alebo čokoľvek tvorivé robím, tak sa väčšinou sa zaoberám nejakou témou, problémom. Nie je to nejaké čakanie na to, že ma osvieti. Skôr mám v živote témy, ktoré ma zaujímajú, a akákoľvek tvorivá činnosť je len premýšľaním o tej téme. Len je to vyjadrené v nejakom žánri alebo nejakou formou. Sú témy, ktoré ma zaujímajú. Vtedy to boli témy detstva a samoty, rozhodovania sa, lavírovania medzi životom na dedine a životom v meste. V tej dobe som prišla z Považskej do Bratislavy a pamätám si, že som bola dezorientovaná, kde vlastne patrím. To boli veci, ktoré som vtedy žila, nad ktorými som premýšľala, preto som o nich aj písala.
K vašej tvorbe patrí aj literatúra pre deti. Aj pri tejto tvorbe ste na niečo reagovali?