DUBNICA NAD VÁHOM. Na okraji mesta Dubnica nad Váhom pri záhradkárskej osade leží malý cintorín, ktorý strážia mohutné lipy. Miesto má zvláštnu atmosféru, niektoré hroby sú zachovalé a udržiavané.
Jeden detail však prezrádza, že niečo nie je v poriadku. Dátumy úmrtí na náhrobných kameňoch končia v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V tomto čase vysťahovali posledných obyvateľov Lieskovca.
Lieskovec bola obec v tesnej blízkosti Dubnice nad Váhom. Jej história siaha do 12. storočia. Obyvatelia boli prevažne roľníci, v 20. storočí pracovníci Škodových závodov, pretože získali prednostné právo na prácu vo fabrike.
Práve vznik závodov na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov bol prvou etapou likvidácie obce. Vtedy sa začali podpisovať zmluvy o postúpení tunajších pozemkov.
Za odpad v cudzom koši hrozia v Púchove vysoké sankcie. Kontrolovať budú aj správnu separáciu Čítajte Lieskovec – stratená dedina
Históriu Lieskovca, predovšetkým 20. storočia, v roku 2012 knižne spracoval Richard Benech. Vďaka knihe Lieskovec – stratená dedina sa verejnosť dozvedá podrobné informácie, ktoré hovoria o smutnom osude obce.
„Priestor sa nachádzal strategicky v strede Československa v priemyselne zaostalej časti. Ponúkal energetické zdroje, dopravnú dostupnosť a pracovnú silu,“ objasnil Benech. Preto bol zaujímavý pre vtedajšie politické špičky.
Ešte sa dočítate:
- Čo bolo zásadným momentom likvidácie obce,
- kedy bola vymazaná z mapy ČSR,
- ako prebiehalo vysťahovanie,
- ako to vnímali obyvatelia,
- prečo hygienik určil lokalitu ako skládku,
- čo zostalo z obce a ako jej históriu vnímajú Dubničania.
Podľa autora bolo zásadným momentom, ktorý obci uštedril tvrdý úder, súhlas na vybudovanie utajovaného podniku „DS“ v roku 1951.
Skratka označovala delostreleckú skúšobňu, ktorú chceli vybudovať v tesnej blízkosti Lieskovca. O jej realizácii rozhodli politické súvislosti, vo svete sa v tomto období začalo rozširovanie zbrojárskej výroby.
„Tieto rozhodnutia sa diali bez vedomia miestnych obyvateľov, bez ohľadu na ich názor. Obec riadne fungovala, obyvatelia obrábali polia, využívali okolité lesy a mnohí pracovali v závode,“ uviedol Benech.
V roku 1960 obec vymazali z mapy
Podľa neho mala akcia rýchly spád. V roku 1952 sa uskutočnili jednania, vyvlastňovanie, ktoré vyústilo do vysťahovania obyvateľov a v roku 1960 k „výmazu“ obce z mapy Československa.
Gazdovia boli presťahovaní do Prejty a robotnícke rodiny do Dubnice nad Váhom. Závod pre nich vybudoval domy, takzvané Lieskovské domky. Vysťahovanie bolo pre obyvateľov mimoriadne bolestivým obdobím. Opustili svoje gazdovstvá, svoje domovy.
Benech opísal, že zo začiatku obyvateľov presviedčali na obecných stretnutiach, navádzali, neskôr aj zastrašovali a vyhrážali sa.
„Súdne príkazy na vysťahovanie a asistencia polície boli bežnou súčasťou odchodu z obce aj napriek tomu, že dom, do ktorého sa mali presťahovať, nebol dostavaný, alebo v ňom bývala iná rodina. Odporovať štátu a viesť súdne spory v 50. rokoch 20. storočia bolo zbytočné,“ objasnil autor.
Doplnil, že pocit krivdy sa prenáša aj do súčasnosti, nakoľko pozemky pôvodných obyvateľov vyvlastnili a neskôr ich obsadili súkromní podnikatelia.
V roku 1976 určil hygienik lokalitu za skládku
V roku 1976 v už vymazanej obci žilo len 28 ľudí. „Delostrelecká skúšobňa bol utajovaný projekt a preto bolo potrebné jeho okolie vyľudniť a maskovať,“ povedal Benech.
Ku kamufláži malo podľa neho prispieť aj smetisko. Okrem toho skládka poslúžila pre uskladnenie priemyselného odpadu z blízkych fabrík. Rozhodnutie zvýšilo tlak na odsťahovanie posledných obyvateľov. Tí, aj keď s nevôľou, museli dedinu opustiť.
Z obce v súčasnosti zostali už len dva domy zo šesťdesiatych rokov, kamenný kríž a cintorín. A za ním ako memento doby veľká oplotená hora burinou a stromami prerasteného odpadu.
Vtáky často hniezdia v zúfalých podmienkach. Ochranár im osádza búdky, možno si ich adoptovať Čítajte Obec sa uchováva v mysliach potomkov
Pôvodní obyvatelia Lieskovca si obec stále nosia vo svojich spomienkach, o jej históriu sa zaujímajú aj ich potomkovia. Aj vďaka nim je zachovaný cintorín stále navštevovaným pietnym miestom.
Aj rodina mamy Oľgy Kebískovej pochádzala z Lieskovca. „Vysťahovanie znášali veľmi ťažko, no jednoducho dostali nariadenie, tak museli odísť,“ povedala s tým, že časť rodiny sa presťahovala do neďalekej Prejty.
Dedinu svojich predkov si pamätá dobre, spomína na pôvodnú kaplnku, ktorú zbúrali neskôr, v osemdesiatych rokoch. Prečo práve toto miesto zasypala skládka odpadu si nevie vysvetliť.
Mladí Dubničania však o minulosti obce veľa nevedia. Aj Ľubica Bobíková na cintorín narazila len nedávno, aj to náhodou pri prechádzke. „Obec roky poznám, moji starí rodičia tam mali chatu, no o cintoríne som netušila.“ Dodala, že o histórii sa dozvedela prvýkrát z informačnej tabule, ktorá je osadená v jeho blízkosti.
