Hral v Slovane aj Trnave, vyskúšal si nemecké akadémie. Grendel sa vrhol na trénerstvo

Fotogaléria Erika Grendela (11 fotografií)

Svoj futbalový talent rozvíjal v Dubnici, v mladosti si vyskúšal akadémie Bayeru Leverkusen a Borussie Dortmund.

Erik Grendel si zahral aj v tímoch dvoch najväčších slovenských rivalov Slovana aj Trnavy. Zraneniami popretkávanú hráčsku kariéru ukončil minulý rok a po nej má trénerské vízie.

Kde ste futbalovo vyrastali?

Narodil som sa v Handlovej. Keď som mal päť rokov, s rodičmi sme sa presťahovali do Michaloviec, kde som začal s futbalom.

V Michalovciach ste vyčnievali?

Odmalička som bol posúvaný o kategóriu vyššie, hrával som so staršími chlapcami. Na regionálnom výbere, kde som hral za Východoslovenský kraj, si ma všimli Dubničania. Bol som aj v Nemecku na skúškach v akadémiách Leverkusenu a Dortmundu, kde som bol po týždni. Nakoniec sme zvolili alternatívu slovenskej cesty.

Neľutujete spätne, že ste to nevyskúšali v Nemecku?

V tej dobe veľa slovenských chlapcov nechodievalo do zahraničných akadémií, bola to taká neprebádaná cesta. Možno to stálo za risk, ale neľutujem to, asi by som nemal svoju terajšiu rodinu, manželku a deti. Takto sa už na to nepozerám, som rád za to, čo sa stalo.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ako vstal futbal v Považskej Bystrici znova z popola Čítajte 

Ako na vás zapôsobili akadémie Bayeru a Borussie?

Už v tej dobe to vyzeralo, akoby sme na Slovensku robili iný šport. Mali viacero ihrísk, priestory na regeneráciu, celé zázemie bolo o niečom inom. Aj úroveň tréningov, na ktorých som sa ostatným vedel vyrovnať futbalovo, ale už v trinástich rokoch som cítil, že všetci sú silnejší, rýchlejší.

V trinástich ste teda odišli do mládeže Dubnice. Aké podmienky na svoj futbalový rast ste tam mali?

V tej dobe patrila Dubnica medzi špičku, čo sa týka práce s mládežou. Zbierali talentovaných chlapcov z celého Slovenska a jedným z nich som bol aj ja. Usúdili sme, že to bude pre môj rozvoj najlepšie riešenie, preto sme sa s celou rodinou presunuli do Dubnice, bližšie k Handlovej a myslím, že sme urobili dobre.

Presťahovali ste sa do Dubnice s celou rodinou?

Áno, obetovali sa kvôli mne, aby som tu nebol sám. Som im za to veľmi vďačný.

Ktorí tréneri vás v Dubnici viedli?

Nechcel by som opomenúť žiadneho, ale medzi prvých patril Jozef Kamenčík, neskôr to bol pán Jakuš, do mužov si ma vybral pán Nosický.

Prsty v mojom prestupe mal pán Gergely, bol v Dubnici športový riaditeľ, vďaka nemu som bol tu.

Prvý väčší klub, do ktorého ste z Dubnice odišli, bol Slovan Bratislava. Boli v hre aj iné možnosti?

Vtedy ani nie. Bol som rok po operácii chrbta, skrutkami mi naprávali stavec, dostával som sa do formy.

Slovan v tej dobe začal budovať nové mužstvo s mladými hráčmi a mňa si vytypovali, ako reprezentanta do 21 rokov. Podarilo sa mi prestúpiť do najväčšieho klubu na Slovensku, bol som šťastný a neriešil som nič iné.

Aké boli roky v Slovane?

Získali sme šesť trofejí, tri majstrovské tituly, dva pohárové a jeden superpohár, dvakrát som si zahral skupinovú fázu Európskej ligy. Som vďačný za to, že som mohol byť v tomto klube. Myslím, že sa môžem pozrieť smelo do očí každému fanúšikovi, že som klubu odovzdal všetko.

Ako došlo k vášmu prestupu zo Slovana do poľského Zabrze?

Sčista-jasna. So Slovanom som išiel na zimnú prípravu, nič nenasvedčovalo tomu, že by som tam mal končiť. Zrazu prišiel telefonát, že si môžem hľadať nový klub, čo bolo pre mňa trochu šokujúce. Všetko sa to udialo v polovici januára, blížil sa koniec prestupového obdobia. Chcel som hrávať a prvý s ponukou prišiel Gornik.

Takéto postupy, aký mal Slovan, nie sú veľmi štandardné alebo sa mýlim?

Bolo to trochu nešťastne odkomunikované a neskoro, keďže som tam nejaké roky odohral a očakával som férovejší prístup. Nebol však čas sa tým zapodievať a pozerať sa dozadu, s agentom sme našli takéto riešenie a podpísal som štvorročnú zmluvu v Poľsku.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Futbalová eufória v malej dedine. Pri historickej premiére kraľujú oblastnej súťaži Čítajte 

Ako bolo v Poľsku?

Liga tam má väčší cveng, ľudia si ju vážia, sú hrdí na svoje kluby a radi chodia na štadióny. Bolo niečo iné hrať pred 10, 15, niekedy dvadsaťpäťtisíc ľuďmi, ako v Slovane na Pasienkoch, kde chodila tisícka. Užíval som si to obdobie, aj keď bolo popretkávané početnými zraneniami.

Zranenia vás sprevádzali počas celej kariéry?

Keď to zosumarizujem, tak som dokopy nehral možno tri roky. Dvakrát operácia krížneho väzu, koleno, chrbát. Ale to patrí k športu. Nikdy som sa nevzdal, po zraneniach som sa vždy vrátil ešte silnejší a motivovanejší. Príkladom toho je môj prestup do Trnavy, kde sme po mojom zranení kolena z Poľska uhrali skupinu Európy.

Ako bývalého slovanistu vás trnavskí fanúšikovia prijali dobre?

Začiatok bol všelijaký, ľudia sa na mňa pozerali trochu cez prsty. Ale ja som si to nepripúšťal, vedel som, že ak im dokážem na ihrisku, že Trnave viem pomôcť, tak zabudnú na moju minulosť. A verím, že sa tak aj stalo, lebo vždy keď prídem na futbal do Trnavy, tak sa ľudia so mnou pozdravia, podajú ruku, porozprávame sa.

Keď hovoríte, že chodíte niekedy na futbal do Trnavy, chodíte aj na Slovan?

Jasné, bol som aj na poslednom derby. Som rád, že aj napriek rivalite medzi oboma klubmi zostali naše vzťahy v poriadku.

Po ďalšom pôsobení v Podbrezovej a Pohroní ste minulý rok vo svojich 34 rokoch ukončili hráčsku kariéru. Prečo?

Hlavnou príčinou boli zdravotné problémy. Bola potrebná ďalšia operácia kolena a vedel som, čo všetko obnáša návrat po nej na trávniky. Chcel som začať počúvať svoje telo. Vždy som bol zvyknutý hrávať na najvyššom leveli a už som cítil, že by som svojmu mužstvu nedal toľko, koľko by som chcel. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale povedal som, že stačilo a začal som novú životnú cestu.

Tou novou cestou je trénerská kariéra?

Áno, toto bola aj vízia, kvôli ktorej som išiel do Podbrezovej. Prvoradým cieľom tam bol postup do prvej ligy a chcel by som pokračovať v tomto projekte. Keďže mám trénerské ambície, tak rátajú so mnou aj do budúcnosti. Bude na mne, ako sa chopím šance.

Ste asistentom trénera v Pohroní a rátajú s vami v Podbrezovej?

Áno, tieto dva kluby si pomáhajú hráčsky aj trénersky.

Zahráte si ešte futbal aspoň na amatérskej úrovni?

Keďže som asistentom trénera, som aj pri U17 a snažím sa aj čo najčastejšie dochádzať domov, tak mi na hranie už nezostáva čas.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Životné zlomy a krízy sa naučil zdolávať aj vďaka športu Čítajte 

Čo ako Dubničan hovoríte na situáciu, v ktorej sa teraz nachádza tamojší futbal, ktorý sa trápi v tretej lige?

Veľmi ma to mrzí. V mládeži mi tam pôsobí syn, podrobne to sledujem a nie je mi to ľahostajné. Pred nejakým rokom som od pána Gergelyho dostal ponuku prísť naspäť. Ale nedávalo mi to zmysel, keďže ten klub nefunguje. Veľmi rád by som tu bol, keďže by som bol doma a robil som, čo ma baví, ale žiaľ, momentálna situácia to nedovoľuje.

Aké máte najbližšie plány?

V Pohroní mám zmluvu do leta, chceme tu dokončiť svoju robotu. V zime by som chcel vyskúšať dostať sa na kurz najvyššej trénerskej licencie.

Takže trénerstvo vás baví?

Áno, baví ma denná práca s hráčmi, ich zlepšovanie a takisto zápasy. A ten adrenalín, náboj z víťazstiev, potrebujem každý víkend. Neviem si predstaviť život bez futbalu.

Keď sa vašim zverencom nedarí, nemáte chuť vybehnúť na ihrisko?

Hlava by chcela, ale nohy by asi neposlúchali, keďže kondícia už nie je na požadovanej úrovni. Ľahšie im to vysvetlím, ako by som to vykonal.