MICHAL JANIGA z Považskej Bystrice od malička vedel, že sa chce venovať umeniu. Študoval v Bratislave a v Prahe, oslovil ho dizajn a sochárstvo. Jeho prácu môžu ľudia vidieť aj mimo výstav a galérií, keďže sa podieľal na tvorbe niekoľkých pamätníkov.
Janiga bol účastníkom prestížneho sochárskeho Symposia Norge v nórskom meste Larvik, ktorého sa zúčastnil ako druhý Slovák v histórii sympózia.
Bolo pre vás študovať umenie jasnou voľbou?
Vždycky ma bavil a lákal dizajn. Hľadal som nejakú školu, kde sa dá študovať a rozvíjať, a našiel som Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave, ktorá je najstaršou slovenskou umeleckou školou.
Máte nejakú spomienku zo štúdia v Bratislave, ktorá vám utkvela v pamäti?
Takých momentov bolo veľa. Tým, že je to najstaršia umelecká škola, má obrovský presah, tiež tam funguje priam dedičné odovzdávanie poznania, videnia sveta, nazerania na umenie od učiteľa na študenta. Oddelenie, ktoré som študoval, bol Dizajn a tvarovanie dreva, ktoré viedol Marko Huba, vynikajúci sochár, ktorý sa celý život venuje aktivizmu, ochrane pamiatok, environmentálnym veciam, udržiavaniu ľudových remesiel, ekológii. Keď je človek mladý, tak tieto veci nijak zvlášť nerieši. Skrátka svet nejako nefunguje. Ale on nás veľmi dôrazne upozorňoval, že keď niečo vyrábaš, tak tvoja činnosť má následky. Zváž ich a skús sa zamyslieť nad podstatou veci. Možno stačí recyklovať, renovovať, doplniť…
Povedali by ste, že sa vo vašej tvorbe ekológia odráža?
To je ťažké. Určite sa nedá povedať, že by sochárstvo bola ekologická činnosť. Je to práca s materiálom, technológiami, energeticky náročná. Obecne, umenie v podobe a objeme, ako ho poznáme dnes, je environmentálne zaťažujúce. Už dávno to nie je len prostá maľba hlinkou na kamennej stene jaskyne, aj keď význam umenia sa veľmi nezmenil. Ale v niečom sa u mňa tá ekológia odráža. Rád sa venujem materiálom, ktoré sú lokálne, tie sú pre mňa najcennejšie.
