S J. M. Rydlom o J. A. Mikušovi
Pred pár dňami sme ledva - ledva zaznamenali, že vo veku 95 rokov zomrel 19. mája 2005 v Krivej na Orave významný predstaviteľ pofebruárového (1948 – pozn.) exilu a bojovník za slovenskú štátnosť prof. JUDr. Jozef August Mikuš. Od roku 1934 pracoval pre československé a potom pre slovenské ministerstvo zahraničných vecí, po roku 1945 bol trikrát väznený: roku 1948 ušiel do Paríža, roku 1951 emigroval do USA, kde účinkoval ako francúzsky a španielsky tlmočník a profesor európskych dejín a medzinárodných vzťahov. Po smrti svojej francúzskej manželky Renée Perréal sa roku 1992 vrátil na Slovensko – doopatrovala ho krivianska rodina Jozefa Habovštiaka. Tam ho 22. mája aj pochovali.
Počas života vydal 16 kníh, z toho osem o dejinách Slovenska. STV o ňom nakrútila dokumentárny film a prezident SR mu roku 2002 udelil najvyššie štátne vyznamenanie Pribinov kríž 1. triedy. Vydavateľstvo Lúč pripravuje dvojzväzkové 1400 – stranové súborné dielo prof. Mikuša, ktoré by malo vyjsť v jeseni.
„V súčasnosti majú ľudia tendenciu zaujímať sa len o to, čo je plné senzácie, čo bije do očí a trhá uši, útočí na ich city a pudy, pričom často zabúdajú na múdrosť predošlých pokolení. Avšak tak, ako človek nemôže žiť bez spomienok, tak ani národ nemôže žiť bez tradície“ – pripomína v úvode svojho príspevku In memoriam Jozef A. Mikuš, alebo... Železné kruhy slovenskosti Jozefa A. Mikuša (19. mája 2005) literárny historik, editor a vedec, vydavateľ časopisu Most (štvrťročník pre slovenskú kultúru), od roku 1996 predseda Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, držiteľ vyznamenania za zásluhy o Taliansku republiku prof. PhDr. Jozef M. Rydlo, ktorý žije v Považskej Bystrici a pracuje v Univerzitnej knižnici v Bratislave (predtým v Matici slovenskej v Martine). On, ako Mikušov priateľ, vie, že prínos jeho diela pre celé slovenské národné spoločenstvo plne pochopia a docenia azda len budúce pokolenia Slovákov, ako to výrečne predpovedal Mikušov súbeženec básnik Mikuláš Šprinc: „My sa pominieme, ale ideály krásy, pravdy, dobra, spravodlivosti, ktorým sme žili, ostanú. Pri konečnej žatve nájdu anjeli aj naše stopy a zhromaždia ich do stodoly Božej... Robili sme všetko z lásky a za lásku sa neplatí.“
J. M. Rydlo sťa znalec Mikušovho diela v základnom pohľade na jeho zástoj v kontexte slovenskej kultúrnej histórie vidí, že „každé obdobie, aj to, čo prechádza tými najťažšími skúškami, má našťastie svetielka, ktoré nikdy nezhasínajú. V dnešnej dobe je jednou zo slovenských stálic Jozef A. Mikuš. Múdro sa zaoberal takými vecami, ktoré sa na rozdiel od senzácií rýchlo nemenia. Nepristavoval sa pri zanedbateľných udalostiach a efemérnych radostiach života, ale zaujímal sa o večné pravdy, ktoré sú zakotvené v nemennej tradícii slovenského národa, európskej civilizácie a kresťanstva.“
Ako možno tohto právnika, diplomata, historika, politológa, vysokoškolského profesora, ale aj kultivovaného spisovateľa vidieť v zložitých súradniciach 20. storočia, poznamenaného dvomi spoločenskopolitologickými totalitami?
Mikušov záber bol široký, čo dokazovali aj jeho takmer encyklopedické vedomosti. Jeho diela, ktoré sú napísané jasne a elegantne, či už po slovensky, po francúzsky alebo po anglicky, vyjadrujú dôveru poslania slovenského vzdelanca, ktorým je obhajoba podstaty slovenskej politickej individuality, prameniacej z kresťanstva.
Kto teda bol ten človek, ktorý väčšiu polovicu svojho života prežil v exile, v dobrovoľnom vyhnanstve, ktorého meno patrilo medzi „libri prohibiti“, proti ktorému bolo nariadené „bojovať ako s nepriateľským“, veď „zradil a opustil vlasť“...?
Podrobnosti, ktoré neunesie tento, zrejme stručnejší článok, si možno prečítať v spomenutom príspevku. Spomeňme aspoň, že po emigrovaní do USA v rokoch 1952 – 58 bol vedúcim kancelárie Slovenskej ligy v Amerike, v rokoch 1959 – 61 vyučoval históriu na St. John’s University v New Yorku, pracoval aj ako tlačový korenšpondent a ako právny knihovník, neskôr ako konzultant a prekladateľ pre Štátny department USA vo Washingtone, roku 1966 získal licenciát z porovnávacieho práva na George Washington University, od roku 1967 až do odchodu do dôchodku (1974) sa venoval výlučne akademickej činnosti. Počas celej svojej životnej dráhy bol aktívnym členom mnohých odborných, politických a národných organizácíí a ich funkcionárom. V roku 1970 sa stal spoluzakladateľom Svetového kongresu Slovákov.
Pán profesor, čo je ambíciou výberu z diela J. A. Mikuša, na ktorom v Lúč-i pracujete?
Chceli by sme ním vzdať úctu všetkým Slovákom, ktorý v „službe bratom a sestrám“ utkali „zlatú niť“ našej slobody, keď vo vyhnanstve, v žalároch, na šibeniciach vydávali svedectvo o pravde, svedectvo vedomej príslušnosti k železným kruhom slovesnosti. Pre neho a pre mnohých nás, ktorí sme žili v dobrovoľnom vyhnanstve, lebo sme odmietali slúžiť svetu klamstva, nenávisti a triedneho boja, borba za obnovu ľudskej dôstojnosti Sloveniek a Slovákov v slobodnej vlasti stala sa zmyslom života. Do rúk slovenského čitateľa sa pričinením Slovenského ústavu v Ríme, Katedry slovenských dejín FF UK a Únie... dostávajú Železné kruhy..., ktoré vychádzajú v edícii vydavateľského družstva Lúč Libri Historiae Slovaciae.
„Nech dnešné uloženie telesných pozostatkov Jozefa A. Mikuša do cintorína v Krivej je sviatkom viery“ – všetci, doma i v zahraničí, hovoríme so svätým Hieronymom: „Je veľkou bolesťou, že sme ho stratili, ale my Ti, Pane, vďačíme za to, že si nám ho dal, vlastne, že nám ho stále dávaš, pretože ten, kto sa vracia k Pánovi, z domu neodchádza.“
S Bohom, pán profesor, dovidenia...
Autor: nyi
