Sestry Dina (33 rokov) a Ira (36 rokov) pochádzajú z centrálnej časti Ukrajiny, sto kilometrov od Kyjeva, z mesta Kaniv. Na Slovensko prišli len pár dní po vypuknutí vojny. Vďaka inzerátu na prácu čašníčky sa ocitli uprostred lesov, v bývalom rekreačnom zariadení v Podskalí v okrese Považská Bystrica.
Majitelia rezortu im poskytli ubytovanie a prácu, ohlušujúce zvuky sirén vystriedalo ticho hôr, na ktoré si pôvodom mestské ženy doteraz zvykajú len ťažko. Každý deň sledujú správy, aby sa čo najskôr mohli vrátiť domov.
Sestry si priali zostať v anonymite, poskytli len svoje krstné mená.
Najhoršie tri dni v živote
Z Ukrajiny odišli 5. marca 2022 za dramatických okolností. Niektoré odchádzajúce vozidlá zastavovala ruská armáda a bezdôvodne strieľala do posádky auta. Boli svedkami útoku na letisko, sestrám sa ho našťastie podarilo obísť.
„Najhoršie tri dni môjho života,“ povedala mladšia zo sestier Dina. Do areálu rezortu v Podskalí pricestovali po troch dňoch cesty. Príchod na miesto tisícov odtieňov zelenej bol však pre nich šokom.
Nemci pri úteku stihli do vzduchu vyhodiť dôležitý most. Zľakli sa falošného poplachu Čítajte „Bolo to pre nás divné, pretože doma nemáme takúto večne zelenú prírodu. Je to pekné, no každý deň zvažujeme návrat domov,“ opísala Dina.
Napriek tomu sa na Slovensku cítia dobre, pretože podľa Diny sú im Slováci podobní. Sú však pokojnejší ako Ukrajinci. Podľa jej slov dokážu aj pol hodinu čakať v rade, bez hnevu a reptania. Ire sa zas na Slovákoch páči ich nacionálne cítenie.
Popri práci si často plánujú výlety. „Boli sme na týždeň v Poprade, pochodili sme Vysoké Tatry. Bolo tam krásne, no drahšie ako dovolenka v Turecku,“ povedala Dina s tým, že ceny ich nepríjemne prekvapili.
Z úrovne Slovenska boli zaskočené
Vždy si hovorili, že v Európe sa žije lepšie, no po príchode sem zistili, že žili v ilúzii.
„Ukrajina je trinásťkrát väčšia ako Slovensko a aj vyzerá trinásťkrát lepšie. Je digitalizovaná, má lepšiu infraštruktúru a IT technológie a máme menej byrokracie. V nemocnici nemusíte čakať tri mesiace, ale len tri dni. Hovorili sme si, že Slovensko je veľmi ekologická krajina, no Ukrajinci by boli veľmi zaskočení, keby vedeli, ako je to naozaj,“ opísala mladšia sestra.
V Poprade ju zaskočilo, že odpadová rúra v strede mesta viedla do rieky. Slovenskému odpadovému hospodárstvu nerozumie.
„Napríklad som sa pokúšala zistiť, kde končia baterky, no zatiaľ som na to neprišla. V práci na Ukrajine som nepoužívala žiadne papiere ani perá. To nie je ekologické, stačil mi len počítač alebo telefón,“ Na úrady nemuseli nosiť žiadne tlačivá, všetko vybavovali elektronicky.
Zamestnať sa na dobrej pozícii je ťažké
Vysokoškolsky vzdelaná Dina na Ukrajine pracovala ako inžinier v odvetví vodnej energetiky. Na Slovensku si však z odborných pozícií vyberať nemôže.
„Pre každého Ukrajinca je tu práca. Vo fabrike, v reštaurácii, miesto upratovačky a podobne. Cudzí vyberajú len z toho, čo zostane. Chápem to, no takúto prácu si neviem predstaviť robiť dlhodobo.“
Zvažujú aj presťahovanie do väčšieho mesta, no obe sestry majú školopovinné dieťa, ktoré navštevuje miestnu základnú školu. Rozhodnutie o odchode je preto o niečo zložitejšie.
Deti súčasne navštevujú aj školu na Ukrajine. „Prvý polrok sme mali online vyučovanie z Ukrajiny. Rátame s tamojšou školou, stále nás evidujú no pre sociálne kontakty deti chodia aj sem,“ objasnila Dina. Stále im však robí problém jazyk a písmo, na ktoré neboli zvyknutí.
Pýtajú sa ich, načo sem prišli
Začiatky v slovenskej škole boli ťažké aj z pohľadu začlenenia medzi spolužiakov.
„Niektorí spolužiaci synovi hovorili, že Rusko má najsilnejšiu armádu na svete a pýtali sa ho, načo sem vôbec prišiel. Niekedy ho to zamrzí, no je ešte malý, zatiaľ to tak vážne neberie,“ povedala Dina, mama deväťročného tretiaka.
Irin syn je o niečo starší, navštevuje šiestu triedu, kde sú predsudky už viditeľné viac. „Keď mal niekto z triedy narodeniny, všetkým rozdal cukríky, okrem môjho syna, pretože je z Ukrajiny. Neviem, z čoho bude mať väčšiu traumu, či z vojny alebo z neprijatia v škole.“
Za nepriateľské názory môžu niektorí rodičia, myslia si, no viac ich trápi, keď sa nespravodlivo zachovajú učitelia, napríklad pri známkovaní.
Keďže pracujú ako čašníčky, stretávajú sa s rôznymi pohľadmi na vojnu. Zákazníci sú obvykle milí, no nájdu sa aj takí, ktorí ich zaskočia nepríjemnými otázkami.
„Jedna zákazníčka sa ma spýtala, prečo si Zelenskyj nesadne za jeden stôl s Putinom? Povedala som jej, predstavte si, že niekto zabil včera vaše dieťa, druhé zabije dnes. Sadnete si s ním? Na tomto stole je riečka krvi všetkých detí. Všetkých ľudí, ktorí doteraz zomreli,“ povedala Dina a doplnila, že s agresorom sa rokovať jednoducho nedá.
V každej rodine už aspoň niekto zomrel a zopár miest už Rusi totálne vyhladili, jednoducho prestali existovať. Takýto konflikt sa rozhovorom podľa nej vyriešiť nedá.
„Každý deň začínam pozeraním správ, či to už skončilo, alebo kde spadla ďalšia bomba. Doma hovoria, že z vojny už strach nemajú, že si už zvykli. No ja tomu neverím. Na také niečo sa zvyknúť nedá,“ myslí si Dina.
Akordeonista z Považia zožal vo Fínsku veľký úspech. Na nástroji hrá klasickú hudbu Čítajte Rusko vojnu musí prehrať
Verí, že Rusko túto vojnu musí prehrať, pretože je imperátor. Keď teraz zvíťazí, nezastaví sa pred ničím.
„Niektorí hovoria, že vojna na Ukrajine sa môže ťahať aj desať rokov, no ja hovorím, že nie. Nemáme toľko obyvateľov, aby tam každý deň mohlo zomrieť tisíc ľudí. Ukrajina vydrží už možno len jeden rok a keď ju dobyjú, tak vojna bude všade. Na Slovensku, v Poľsku, celej Európe. Rusku je to jedno, lebo im ani vlastní obyvatelia nie sú drahí,“ dodala mladšia zo sestier.
Ukrajinci majú podľa nich inú náturu než Slováci. Sú bojovní a za svoj národ sa vedia postaviť. Domnievajú sa, že keby prišla vojna na Slovensko, obyvatelia by sa podvolili ľahšie. Ira za tým vidí dlhoročný útlak zo strany Ruska.
„Vy ste nemali takých susedov, ako my. Nezvykli ste žiť v strese. Každý Ukrajinec však podvedome vnímal, kto je náš sused a aký nebezpečný môže byť.“
Tento článok vznikol vďaka podpore z UNESCO programu Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
