Aj napriek tomu, že sa s ňou život nemaznal, dokázala úspešne skĺbiť biznis so športom. Marta Matušíková sa fitness začala intenzívne venovať pred štyrmi rokmi a na nedávnom európskom šampionáte v Španielsku získala zlatú medailu v kategórii bikiny.
Rodáčka z Klieštiny pri Považskej Bystrici v otvorenom rozhovore opísala svoju cestu na európsky vrchol, prezradila niečo o nástrahách športu pre ženy a dala nahliadnuť do svojho súkromia.
Ste rodáčka z Považskej Bystrice?
Nie priamo. Narodila som sa v Považskej Bystrici, ale vyrastala som v neďalekej obci Klieština.
Zo súťažných pódií rovno pred maturitnú komisiu. Gymnazistka zažiarila na európskom šampionáte Čítajte Prezradíte, aké máte zamestnanie?
Pracujem vo finančnom sektore, ale tak trocha inak. Ľudia nemajú veľmi v láske finančných poradcov. Chápem, majú zlé skúsenosti a podobne. Ja som to kedysi vnímala rovnako.
Ale finančných poradcov nemožno hádzať do jedného vreca. Človek sa nemá ako dostať ku informáciam, keď sa to na žiadnej škole poriadne neučí.
Preto už desať rokov spolupracujem so vzdelávacou spoločnosťou, kde organizujeme školenia, na ktorých učíme ľudí, ako mať svoje peniaze pod kontrolou a v bezpečí. Spoločne pracujeme na tom, aby financiám sami rozumeli a nemuseli sa na sto percent spoliehať iba na poradcov.
Ako sa vám darí skĺbiť zamestnanie a šport?
Keďže nemám fixný pracovný čas, tak je to jednoduché. Úprimne, pre mňa je koníčkom jedno aj druhé. Som veľmi disciplinovaná, takže si viem naplánovať všetko tak, aby som stíhala.
Venujete sa športu denne?
Každý deň nie, pretože telo potrebuje aj regenerovať. Počas prípravy trénujem päťkrát týždenne, niekedy aj dvojfázovo a mimo sezóny trénujem štyrikrát v týždni.
Ale nie je to len o tréningoch vo fitku a o tom, dosiahnuť najlepšiu súťažnú formu. Dôležité je aj pózovanie na pódiu a v tom som mala od začiatku veľké rezervy.
Pred súťažou musím denne trénovať, aby som s úsmevom zvládala stáť v daných pózach a prekonala bolesť a kŕče v nohách. Zároveň celý prejav na pódiu musí byť ladný a v tých vysokých topánkach to naozaj nie je jednoduché.
Môžete povedať, že vás šport nabíja energiou alebo vám ju skôr berie?
Tento šport ma neskutočne nabíja, vtedy vypnem hlavu a sústredím sa len na prítomnosť. Priznám sa, že mám aj také dni, kedy sa mi nechce cvičiť, ale vždy sa musím prekonať a uvedomiť si, prečo to robím.
Uvedomiť si, že mám cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. V športe je veľmi dôležité byť cieľavedomý a disciplinovaný.
Ako dlho sa venujete fitness a bikiny fitnes?
Ja hovorím, že som začala súťažiť na staré kolená (úsmev). Cvičiť som začala v auguste 2020, keď som mala 30 rokov, a na prvej súťaži som bola na jeseň 2021. Od začiatku som do toho išla s tým, že chcem súťažiť.
Stali ste sa majsterkou Európy. Je to váš najväčší súťažný úspech?
Áno, to je môj najväčší úspech. Vôbec som nečakala, že to príde tak skoro a veľmi sa z toho teším. Na slovenskej nominačnej súťaži som sa umiestnila na 5. mieste a úspech bol pre mňa už to, že ma nominovali na majstrovstvá Európy do Španielska.
A aj keď každý pretekár ide s tým, že chce vyhrať, ja som to ani vo sne nečakala. Dokonca hneď na druhý deň po súťaži, keď som sa zobudila, tak prvá moja myšlienka bola, či to bol len sen alebo realita.
Mojimi predošlými úspechmi bolo vždy to, keď som sa dostala do prvej trojky, nakoľko moje súperky sú prevažne všetky mladšie aj o viac ako desať rokov. Už teraz chápem, prečo sa hovorí, že vek je len číslo.
Futbalovej Dubnici svitá na lepšie časy, klub by mal mať nových majiteľov Čítajte Cesta k úspechu určite nebola ľahká. Čo všetko ste museli preň obetovať a podstúpiť?
Presne tak. Nebolo to vôbec jednoduché. Do cesty prichádzali rôzne prekážky, ktoré nechcem rozoberať a vracať sa v tejto oblasti do minulosti.
Ako sa však hovorí, všetko sa deje pre niečo. Malo to takto byť, pretože vďaka tomu som sa dostala do rúk skvelého trénera Andreja Martinku a s ním sme dosiahli moje úspechy.
Ako vníma okolie vaše úspechy? Gratulujú vám k úspechom, alebo ste sa nebodaj stretli aj so závisťou?
U svojich kamarátov a kolegov mám veľkú podporu a uznanie, a to vždy a vo všetkom, do čoho sa pustím. Samozrejme si to cením, dodáva mi to obrovskú silu a posúva ma to vpred.
Bola som však veľmi prekvapená z toho, koľko ďalších ľudí mi držalo palce. Prišli mi gratulácie od ľudí, s ktorými som nebola v kontakte niekoľko rokov a dokonca aj od takých, ktorých nepoznám, ale od niekoho sa o mne dopočuli.
Chcem všetkým ešte raz poďakovať za každú gratuláciu. Veľmi si to vážim.
Čo sa týka závisti, tak tú nevnímam. Samozrejme, nie každý ma má rád, lebo nie každý má dobrý vkus (smiech). Všetko, čo mám, som si vybudovala sama. Začínala som od nuly a keď som to dokázala ja, tak to dokáže každý. Nie je čo závidieť. Ja som vždy úspešných ľudí brala ako motiváciu a učila som sa od nich.
A čo vaši najbližší, podporujú vás vo všetkom, čo robíte?
Samozrejme. Moji najbližší to celé prežívajú so mnou. Najviac môj priateľ a dcéra. Mám v nich najväčšiu podporu, nielen v športe, ale aj v biznise. Patrí im obrovské ďakujem.
V období diéty mám často také nálady, že nedokážem vydržať sama so sebou a oni to všetko musia pretrpieť. Určite to poznáte, hladná žena rovná sa zlá žena. Často sa najedia ešte pred príchodom domov alebo využijú čas, kým som v sprche (úsmev).
So súperkami na súťažiach ste skôr kamarátky alebo rivalky?
Priznám sa, že na začiatku som všetky súperky vnímala ako rivalky a držala som si odstup. Netrvalo dlho a zistila som, že sú to fajn baby a stali sa z nás kamarátky.
Sme v kontakte nielen na súťažiach, s viacerými sa stretávame aj mimo súťažnej sezóny.
Stáť tam a počúvať slovenskú hymnu je neskutočný pocit. Gymnazista je šampiónom v tlaku na lavičke Čítajte Vraj máte zaujímavý životný príbeh. Prezradíte niečo zo svojho súkromia?
Doteraz som takto verejne o svojom živote nerozprávala, ale nemám sa za čo hanbiť. Neviem posúdiť, či je môj životný príbeh až taký zaujímavý, pretože sú mnohí ľudia, ktorí to majú oveľa náročnejšie.
Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala rok. Zostala som s mamou, babkou a mladšou sestrou. Mama často chodila do zahraničia na brigády, aby zarobila peniaze.
Potom prišlo obdobie, keď bola pár rokov nezvestná. O mňa a sestru sa starala babka. Keby bola ešte medzi nami, tak by som ju vystískala a poďakovala jej za všetko, čo pre nás urobila.
Mama po jej smrti vážne ochorela a musela som ju umiestniť do centra sociálnych služieb. Aj napriek všetkým problémom, ktoré som s ňou dovtedy mala, jej nič nevyčítam. Dala mi to najcennejšie, život, bez nej by som tu nebola.
Každopádne sa na nič nesťažujem. Keby som vyrastala v úplnej rodine, tak by som možno nedosiahla také úspechy. Všetky prekážky v živote ma posunuli, stala som sa silnejšou a úspechy začali prichádzať jeden za druhým, či už športové, alebo pracovné.
Aj ťažké obdobia v živote dokážeme zvládnuť, len tomu musíme veriť, robiť pre to maximum a nevzdať sa.
